Míľniky

• december 2005: Európska komisia prestavila návrh novej Tematickej stratégie predchádzania vzniku odpadu a jeho recyklovania a návrh rámcovej smernice o odpade

• november 2008: prijatá bola nová rámcová smernica 2008/98/ES o odpade

• december 2008: Komisia predstavila návrh smernice o odpade z elektrických a elektronických zariadení (OEEZ)

• august 2010: Európska environmentálna agentúra zverejnila Európsku cestovnú mapu pre recykláciu

• október 2010: Komisia zverejnila štúdiu o prevencii vzniku odpadu a recyklácii

• 12.12.2010: konečný termín pre transpozíciu rámcovej smernice o odpade do národnej legislatívy

• január 2011: Komisia vydala správu o pokroku pri napĺňaní tematickej odpadovej stratégie

• február 2011: Komisia predstavila iniciatívu v oblasti nerastných surovín

• 12.12.2013: termín pre vypracovanie národných programov predchádzania vzniku odpadu

• do roku 2015: Komisia zreviduje opatrenia a ciele rámcovej smernice o odpade a v prípade potreby zváži stanovenie cieľov pre ďalšie prúdy odpadov

• do roku 2015: členské štáty vypracujú samostatné schémy triedeného zberu minimálne pre papier, kov, plast a sklo

• do roku 2020: EÚ si stanovila cieľ zvýšiť opätovné použitie a recykláciu odpadu z domácností a podobného odpadu najmenej na 50 % podľa hmotnosti

• do roku 2020: EÚ si stanovila cieľ zvýšiť opätovné použitie, recykláciu a ostatnú konverziu stavebného odpadu a odpadu z demolácií najmenej na 70 % podľa hmotnosti.

Odpad sa definuje ako "každá látka alebo vec, ktorej sa držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť, alebo je povinný sa jej zbaviť" (Smernica 2008/98/ES). Odpad predstavuje veľkú stratu zdrojov vo forme materiálov i energie. Nesprávne nakladanie s odpadom a jeho zneškodňovanie môže mať vážne dôsledky na životné prostredie. Skládky nielen zaberajú plochu, ale takisto môžu spôsobiť znečistenie ovzdušia, vody a pôdy. Rovnako spaľovanie odpadu vedie pri nesprávnej regulácii k emisiám nebezpečných znečisťujúcich látok.

Recyklácia a zhodnocovanie odpadu sú kľúčovým nástrojom na ochranu životného prostredia, účinné využívanie prírodných zdrojov, zvýšenie zamestnanosti v sektore odpadového hospodárstva a boja proti klimatickej zmene. V pozadí stojí snaha znížiť množstvo odpadu, ktorý končí na skládkach a zefektívniť výrobné procesy nižším využívaním primárnych zdrojov a redukciou emitovaných látok.

Dlhodobým cieľom je zmeniť Európu na recyklujúcu spoločnosť, vyhnúť sa odpadu a v čo najväčšej možnej miere využiť vyprodukovaný odpad ako druhotný zdroj pre ďalšiu udržateľnú výrobu a spotrebu.

Dňa 17. októbra Európska komisia oficiálne spustila kampaň na efektívne využívanie zdrojov s názvom „Prebudená generácia. Vaše rozhodnutia menia svet“. Jej cieľom je zvýšiť informovanosť o potrebe rozumného využívania vzácnych prírodných zdrojov a podnietiť občanov, aby pri rozhodovaní o kúpe výrobkov zvážili aj vplyv na životné prostredie.

Čo sa týka nástrojov kampane, Komisia sa spolieha najmä na internet. Animované postavičky ukazujú, ako sa spotrebiteľ môže inteligentne rozhodovať v každodennom živote, znížiť svoju produkciu odpadu a malými krokmi zmeniť svoje staré zvyky v nakupovaní s cieľom zlepšiť stav životného prostredia. (EurActiv, 17.10.2011)

Koľko odpadu vyprodukujeme a čo s ním robíme?

Podľa údajov Eurostatu sa v roku 2008 v Európskej únii vyprodukovalo takmer 2,62 miliardy ton odpadu (všetky kategórie ekonomickej aktivity podľa nariadenia o štatistike o odpadoch + domácnosti). Odpad z domácností z toho tvoril 220,95 miliónov ton (8,43 %) a 98 miliónov ton sa klasifikovalo ako nebezpečný odpad. V porovnaní s rokmi 2006 a 2004 bol zaznamenaný mierny pokles v celkovom množstve odpadov.

Komunálny odpad pozostáva z odpadu domácností a „podobných“ odpadov z miestnych obchodov, kancelárií a verejných inštitúcií, za zber ktorých sú zodpovedné samosprávy. Podľa údajov za rok 2009 sa na každého obyvateľa EÚ vyprodukovalo 512 kg tohto odpadu.

Najviac odpadov na hlavu vyprodukovali Dáni (831 kg), Cyperčania (775 kg) a Luxemburčania (701 kg). Naopak najmenej komunálneho odpadu na obyvateľa vyprodukovali stredoeurópske a pobaltské štáty – Česká republika a Poľsko (oba po 316 kg) a Slovensko (322 kg).

Produkcia komunálneho odpadu (2009), Zdroj: Eurostat

Výsledky revízie odpadovej stratégie ukazujú, že vo väčšine krajín produkcia odpadu stále rastie, alebo sa ustálila. Z januárovej správy o pokroku vyplýva, že medzi členskými krajinami existujú obrovské rozdiely - miera recyklácie sa napríklad pohybuje od niekoľkých percent až do 70 %.

Kým v niektorých členských štátoch skládkovanie odpadu prakticky vymizlo, v iných členských štátoch na skládkach končí dokonca viac než 90 % odpadu. Celkovo má podiel recyklovaného odpadu v Únii jasne stúpajúcu tendenciu - zvýšil sa z 18% v roku 1995 na 38% v roku 2008.

LCA - Vyhodnotenie životného cyklu produktov

Dôležitým prvkom environmentálneho manažmentu výroby i spotreby je vyhodnotenie životného cyklu produktov (life cycle assessment, LCA). Z tohto nového prístupu vychádza už tematická stratégia Komisie z roku 2005. Ide o metodológiu medzinárodných štandardov (ISO 14040:2006), ktorá „pomáha kvantifikovať environmentálne tlaky spojené s tovarmi a službami (produkty), environmentálne prínosy, výmenu a oblasti pre dosiahnutie zlepšenia pri zohľadnení celého životného cyklu produktu.“

Európska komisia zdôrazňuje, že využitie LCA pri rozhodovaní môže zlepšiť konkurencieschopnosť firemných produktov zlepšovaním ich dizajnu a rozširovaním výberu materiálu a technológií. Podľa Programu OSN pre životné prostredie (UNEP) má LCA prístup niekoľko výhod pre priemysel, vlády i spotrebiteľov.

Očakáva sa, že LCA prístup by pomohol udržateľnejšiemu smerovaniu spotreby tým, že by spotrebiteľom poskytol lepšie informácie. Rozhodovaním sa na základe analýzy nákladov, prínosov a kvality produktov, si už teraz mnohí spotrebitelia uvedomujú, aké dôsledky má ich nákup na životné prostredie, sociálny rozvoj a miestne ekonomiky.

Integráciou tejto perspektívy do firemného manažmentu a výrobných procesov, môžu spoločnosti zlepšiť svoju environmentálnu udržateľnosť, zdravie a bezpečnosť pri práci, manažment rizík a kvality, rovnako ako imidž a značku firmy v očiach verejnosti. Práve komplexný environmentálny prístup k výrobkom a následným odpadom, ktoré z nich nevyhnutne vzniknú, môže byť v budúcnosti podstatným prvkom úspechu firiem. (EurActiv, 15.7.2011)

Politické iniciatívy zabezpečia a posilnia pozíciu sektora priemyslu a služieb na regionálnych i globálnych trhoch a vytvoria rovnováhu medzi ekonomickými a sociálnymi aspektami hospodárstva.

Avšak aj modely LCA majú svoje obmedzenia, ktoré bude potrebné riešiť. Štúdie často nedokážu presne informovať o toxicite produktov, zohľadniť globálne dopady či sociálne implikácie produktov. Hoci transparentnosť dát v rámci LCA je pomerne vysoká, údaje priemyslu zo skutočného života môžu byť z dôvodu dôvernosti neoveriteľné.

Rámcová smernica o odpade

V novembri 2008 bola schválená nová rámcová smernica o odpade, ktorá vládam členských krajín do roku 2020 stanovuje opätovne použiť a recyklovať odpad z domácností ako papier, kov, plasty a sklo a podľa možnosti z iných zdrojov, pokiaľ tieto zdroje obsahujú podobný odpad ako odpad z domácností, najmenej na 50 % podľa hmotnosti. Rovnako stanovuje rozsah ostatnej konverzie stavebného odpadu a odpadu z demolácií najmenej na 70 % podľa hmotnosti.

Nový predpis EÚ taktiež sprehľadnil dovtedy platné smernice - zlúčili sa smernice o odpadoch, odpadových olejoch a nebezpečnom odpade. Smernica na základe LCA prístupu upravuje aj hierarchiu priorít odpadového hospodárstva. Pôvodne mala štyri stupne, ministri životného prostredia ju však na poslednú chvíľu - v októbri 2008 - doplnili o „iné zhodnocovanie“, pod ktorým sa myslí najmä jeho spaľovanie s cieľom získať energiu. Nová zavedená hierarchia priorít je nasledovná:

• predchádzanie vzniku,

• príprava na opätovné použitie,

• recyklácia,

• iné zhodnocovanie,

• zneškodňovanie environmentálnym spôsobom.

Už priamo pri návrhu produktu musí výrobca myslieť na to, že sa jeho produkt, rovnako ako jeho obal, stane odpadom. Preto by mal svoj výrobok i jeho obal navrhnúť tak, aby vzniknutý odpad bol pre životné prostredie čo najmenej zaťažujúci. Po ukončení používania produktu je potrebné zvážiť, či ho nie je možné pripraviť na opätovné použitie (opravou, vyčistením). Ak už nejaký odpad vznikne, mal by sa do maximálnej možnej miery recyklovať. Ak nie je možná recyklácia, tento odpad by sa mal inak zhodnotiť, napr. na výrobu tepelnej či elektrickej energie. Ako posledná možnosť je likvidácia odpadu skládkovaním.

Deravá implementácia pravidiel EÚ

Normy EÚ o minimálnej miere recyklovania sa týkajú len asi 40 % odpadu v Európe. Implementácia existujúcej európskej legislatívy je však nedostatočná a Európska komisia varovala začatím konaní pre nesplnenie povinností proti členským štátom v prípade, že sa situácia nezlepší.

Ani Slovenská republika včas netransponovala smernicu 2008/98/ES. Nový zákon o odpadoch, ktorou sa má transponovať, by mal byť hotový do konca roku 2011, teda približne rok po termíne. (EurActiv, 10.10.2011)

Po analýze aktuálnej situácie odpadového hospodárstva sú členské štáty povinné pripraviť aj plány odpadového hospodárstva a do decembra 2013 vytvoriť špeciálne programy prevencie vzniku odpadu s cieľom oddeliť prepojenie medzi ekonomickým rastom a vplyvmi na životné prostredie, ktoré súvisia s tvorbou odpadu.

Úroveň zhodnocovania odpadu je medzi jednotlivými krajinami EÚ odlišná. Najčastejším spôsobom v Únii stále zostáva skládkovanie - až 40%. Ďalších 20% odpadu sa spaľuje, 23% recykluje a 17% kompostuje. Najlepšie výsledky v recyklácii a kompostovaní dosahujú Rakúsko , Nemecko a Holandsko, kde sa šetrným spôsobom zneškodňuje 60-70% odpadov.

Slovensko ďaleko zaostáva za priemerom Únie. V roku 2008 sme až 83% komunálneho odpadu odviezli na skládky a 10% do spaľovní. Kompostujeme len 5% a recyklujeme 3% vyprodukovaného odpadu.

Predstavitelia EK priznávajú, že úspech alebo zlyhanie v iniciatívach pre zhodnocovanie odpadu závisí na ekonomických stimuloch. Napríklad Nemecko a Rakúsko zakázali skládkovanie niektorých druhov odpadov. Belgicko a Holandsko zase zaviedli vysoké dane za skládkovanie.

Najmä zástupcovia environmentálnych organizácií argumentujú, že silnejšie vynútenie a regulácia prináša zrozumiteľnosť, predvídateľnosť a efektívnosť nákladov. V prípade ich nedostatkov, monitoring a overenie štandardov, prešetrovanie údajov a opatrení o súlade zaberajú čas a zdroje všetkým úrovniam verejnej správy. Oponenti sa naopak obávajú prebujnelej byrokratizácie. Predovšetkým priemyselné skupiny podporujú skôr selektívne záväzné opatrenia.

Znižovanie emisií

Ľudia si častokrát neuvedomujú, že znižovanie objemu odpadu, jeho triedenie a zhodnocovanie, namiesto odvážania na skládky, vedie aj k znižovaniu emisií skleníkových plynov. V rámci špeciálneho prieskumu Eurobarometer vysvitlo, že je to najbežnejšie občanmi vykonávané opatrenie pre boj s klimatickou zmenou, pričom časť opýtaných to najprv za prostriedok znižovania emisií ani nepovažovala.

Podľa štúdie nemeckého inštitútu pre environmentálne stratégie Ökopol z januára 2008, ak by sme do roku 2020 naozaj zrecyklovali polovicu komunálneho odpadu, emisie CO2 by sa znížili o viac ako 89 miliónov ton, čo je ekvivalent odstránenia 31 miliónov áut z európskych ciest.

Nepriame šetrenie emisií CO2 by mohlo byť aj ďalšou motiváciou pre efektívne nakladanie s odpadovými produktami (či už vo forme recyklátu alebo energetického zdroja) pre európske podniky. Znižujú sa tak potenciálne emisie, ktoré by sa vypustili pri ťažbe, preprave a spracovávaní nových surovín a materiálov.

Schéma EÚ pre obchodovanie s emisiami (EÚ ETS), ktorá je hlavným nástrojom Únie pre znižovanie emisií do ovzdušia, však zatiaľ na túto nepriamu úsporu neprihliada. Nezohľadnenie kogenerácie elektriny z odpadových plynov pri výrobe ocele je dokonca príčinou žaloby, ktorú na Európsku komisiu v júli 2011 podalo európske združenie Eurofer. (EurActiv, 22.7.2011)

Hutnícky priemysel takisto poukazuje na to, že oceľ, je už v súčasnosti najviac recyklovaným obalovým materiálom. Európska asociácia APEAL uvádza, že v rámci EÚ-27 sa napríklad v roku 2009 vďaka recyklácii opätovne zužitkovalo až 72 % oceľových obalov, zatiaľ čo len 67 % skla, 64 % hliníkových plechoviek z nápojov, 34 % nápojových kartónov a 30 % plastových obalov.

EK aj vo svojej správe z januára 2011 o tematickej stratégii navrhla stimulovať nepriame šetrenie CO2 lepšími ekonomickými nástrojmi pre recykláciu. Jedným z problémov je aj neexistencia jasných kritérií, na základe ktorých by sa určilo, kedy materiál získaný z odpadu prestáva byť odpadom a môže sa s ním nakladať ako s inými výrobkami alebo surovinami.

Na jar 2011 preto Rada ministrov prijala prvé nariadenie o kritériách pre železný, oceľový a hliníkový šrot, podľa ktorých už nejde o odpad, ale hodnotný materiál pre ďalšie spracovanie. Pripravujú sa tiež kritéria pre ďalšie druhy šrotov.

Kritické suroviny

Nedostatočné využívanie potenciálu odpadu ako druhotnej suroviny sa odráža aj v snahe EÚ zvýšiť recykláciu vzácnych kovov, najmä prvkov vzácnych zemín, ktoré sa používajú v high-tech technológiách. (EurActiv, 26.1.2011)

Keďže tieto materiály sa v rozličných produktoch (mobilné telefóny, počítače, batérie elektromobilov, fotovoltické zariadenia) používajú len vo veľmi malých množstvách ich získavanie je zložité. Výrobcovia by preto už pri ich navrhovaní mali myslieť na ich čo najľahšiu extrakciu a recykláciu.

Európska komisia v posledných rokoch zvyšuje úsilie v oblasti efektívneho využívania nerastných surovín a zdrojov.

„Mobilný telefón obsahuje zlato, platinu, paládium a meď. Všetko sú to zdroje, ktorých má Európa príliš málo. Tona takýchto telefónov by obsahovala okolo 280 gramov zlata, 140 gramov platiny a paládia a 140 gramov medi. Nejde o odpad, ktorý by sa mal zakopať či spáliť, ale naopak, ide o zdroj, ktorý by sme si mali ceniť. S premenou Európy na hospodárstvo účinne využívajúce zdroje, ako je vytýčené v stratégii Európa 2020, to myslíme vážne,“ zdôraznil komisár pre životné prostredie Janez Potočnik.

Mnohé druhotné materiály, či už ide o tie, ktoré triedime v rámci komunálneho odpadu (kov, papier či plast), alebo tie „vzácnejšie“, sa stále vo veľkej miere z Európy vyvážajú. Rýchlo rastúce ekonomiky, najmä v Ázii, ich na rozdiel od nás dokážu efektívne a lacno spracovať. Nedostatočným dôrazom na opätovné použitie a recykláciu sa tak krajiny EÚ sami pripravujú o vlastné zdroje pre hospodársky rozvoj. (EurActiv, 11.10.2011)

Schéma nakladania s odpadom, Zdroj: EurActiv.sk

Zodpovednosť výrobcov

Jedným z pilierov environmentálnej politiky EÚ je princíp individuálnej zodpovednosti výrobcov za odpad, ktorý vzniká z daného výrobku a jeho obalu. Tento princíp rozšírenej zodpovednosti výrobcov a dovozcov, známy ako „znečisťovateľ platí“, funguje v Európskom spoločenstve už od začiatku 90tych rokov. Výrobcovia sa tak musia určitým spôsobom podieľať na recyklácii alebo bezpečnom zneškodňovaní produktov po ukončení ich používania.

Vzhľadom na zložitosť dodávateľských reťazcov a zavádzanie kolektívnej zodpovednosti v rámci niektorých schém, však môže byť niekedy ťažké identifikovať jasnú zodpovednosť. Preto sa tento princíp používa len na špecifické odpadové prúdy ako sú elektrozariadenia spadajúce pod smernicu 2002/96/ES o odpade z elektrických a elektronických zariadení (OEEZ) alebo smernicu 94/62/ES o obaloch a odpadoch z obalov. Rámcová smernica 2008/98/ES však členským štátom umožňuje zaviesť túto rozšírenú zodpovednosť aj nad rámec platných smerníc.

Aj tu existujú rozdiely medzi členskými krajinami v transpozícii smernice OEEZ. Vo väčšine z nich, sa samosprávy podieľajú na fyzickej i finančnej zodpovednosti za zber elektroodpadu spolu s výrobcami a dovozcami. To však v konečnom dôsledku znamená čiastočný presun bremena recyklácie na daňových poplatníkov.

Spotrebiteľské organizácie upozorňujú na to, že verejnosť má len malý vplyv na počiatočný dizajn výrobkov firiem a ich zavádzanie trh. Firmy sa naopak bránia, že náklady na zber majú len malý vplyv na eko-dizajnové inovácie a záleží vlastne na spotrebiteľovi, pre ktorý výrobok ponúkaný na trhu sa rozhodne.