„Musíte ísť dokonca aj do nepriateľského životného prostredia [..] Nemôžete povedať, že ‘toto je posvätné,’ to nejde [..] Okrem toho, odkiaľ budeme čerpať energiu?,“ spýtal sa environmentálnych aktivistov komisár Andris Piebalgs Komisár pre energetiku (2004 - 2009)viac na www.EuropskaUnia.sk » zodpovedný za oblasť energetiky. Tieto slová na adresu možnosti ťažiť ropu a zemný plyn v arktickej oblasti povedal 19. septembra počas diskusie, ktorú organizovali Priatelia Európy.

Komisár súčasne vyzval na prijatie „všetkých environmentálnych opatrení,“ ktoré sú v tejto súvislosti nevyhnutné. „Potrebujete jasné pravidlá, jasné ohodnotenie environmentálneho dopadu a veľmi zodpovedné implementovanie,“ povedal.

Podľa neho, Komisia nemá právo a ani by nemala bojovať za presadenie zákazu hospodárskej činnosti v oblastiach za severným polárnym kruhom: „Verím, že Komisia by mala pomôcť krajinám, ktoré majú tieto zdroje pod svojou jurisdikciou, vyvíjať alebo vhodným spôsobom používať [potrebné] technológie.“

Stephan Singer, riaditeľ medzinárodnej ochranárskej organizácie WWF, si myslí, že postačujúcim riešením by bolo zakázanie ropným firmám vykonávať ťažobné aktivity, ktoré ohrozujú celý arktický ekosystém. Súčasne obvinil vlády a energetické spoločnosti, že sú príčinou „zvrátenej situácie,“ v ktorej sa rozhodujú pre ťažbu vo „veľmi citlivom ekosystéme, ktorý už v podstate vymiera.“ Podľa neho by sa mali títo aktéri zamyslieť a namiesto rozširovania ťažobnej kapacity by mali zamerať svoju pozornosť na  znižovanie energetickej závislosti nie cestou dodávok „neefektívnej ropy a plynu,“ ale podporovaním obnoviteľných zdrojov energie.

„Musíme sa zbaviť svojej celkovej závislosti na rope [..] Nemôžeme čakať do poslednej kvapky,“ podčiarkuje Singer.

Piebalgs dal za pravdu nórskej spoločnosti Statoil, že „každá realistická energetická stratégia sa bude v budúcnosti spoliehať najmä na ropu a zemný plyn.“ Helge Lund, výkonný riaditeľ firmy, povedal, že Arktída si vyžaduje „masívne prieskumné úsilie.“ Statoil už investoval do prieskumu arktického pobrežia nemalé finančné prostriedky. Lund v tejto súvislosti zdôraznil, že „je vždy dobré mať [rôzne] možnosti.“ V súčasnosti je situácia taká, že EÚ nemá inú alternatívu, než byť závislá od dodávok z Blízkeho východu a z Ruska.

Komisár dodal, že arktické energie „neposkytnú žiadne magické riešenie, aké hľadáme“ v oblasti globálnej energetickej bezpečnosti. Súčasne však uznal, že tamojšie zdroje by EÚ vo veľkej miere pomohli zbaviť sa úplnej závislosti na ruských energiách.

Situáciu v arktickej oblasti komplikujú aj nároky jednotlivých štátov na ňu. Napríklad Rusko Všeobecné informácie o Ruskej federácii.viac na www.EuropskaUnia.sk »umiestnilo počas minulého leta na dne pod severným pólom svoju vlajku. Piebalgs v tejto súvislosti dodáva: „Krajiny hraničiace s Arktídou sa musia mať na pozore a nevydávať konfliktné vyhlásenia, pretože nech sa nájde akékoľvek riešenie, bude [riešením] medzi všetkými priľahlými krajinami.“

Päť krajín, ktoré zdieľajú arktickú hranicu, USA Všeobecné informácie o krajine a vzťahoch s EÚ.viac na www.EuropskaUnia.sk » Rusko, Kanada Kanada je federatívna krajina v Severnej Amerike, druhý najrozľahlejší štát sveta a člen Commowealthu. S Európskou Úniou má veľmi úzke ekonomické a politické vzťahy.viac na www.EuropskaUnia.sk » Nórsko Vzťahy Nórska s EÚ sú riadené predovšetkým Dohodou o Európskom hospodárskom priestore. Tá rozširuje legislatívu jednotného trhu EÚ na Nórsko, Island a Lichtensteinsko, s výnimkou sektoru poľnohospodárstva a rybolovu.viac na www.EuropskaUnia.sk »a Dánsko Dánsko zakladajúcim členom Severoatlantickej aliancie NATO NATO je medzivládna organizácia združených krajín s úlohou chrániť slobodu a bezpečnosť svojich členov politickými a vojenskými prostriedkami.viac na www.EuropskaUnia.sk ». Súčasťou EHS (neskôr EÚ) sa stalo v roku 1973.viac na www.EuropskaUnia.sk » prisľúbili, že akékoľvek územné otázky budú riešiť na pôde OSN a do mája 2009 definujú svoje pozície. Mnohí akademici a mimovládne organizácie vyzvali na podpis dohody, ktorá by sa ponášala na dohodu o Antarktíde z roku 1959. Vtedy sa medzinárodné spoločenstvo dohodlo, že nad územím južného pólu a priľahlých oblastí nemá suverenitu žiadna krajina a tamojšie zdroje sa budú využívať len pre účely vedeckého bádania a podporu mieru.

Komisár verí, že riešenie arktických otázok sa nájde v sústave existujúceho medzinárodného práva: „Máme pravidlá. Možno nie dokonalé, ale verím, že by sa mala uplatniť Konvencia o morskom práve. Viem, že nie je odpoveďou na všetky otázky, ale mohla by sa použiť [..] Bolo by veľmi nebezpečné opäť otvárať znenie pravidiel, pretože krajiny, ktoré majú teraz prístup k týmto teritoriálnym vodám, by mohli povedať, že je to nespravodlivé. Povedali by: Chlapci, spali ste 50 rokov a teraz, keď ste objavili ropu, chcete meniť pravidlá. Verím, že sa musíme pridŕžať existujúcej legislatívy.“