Na zníženie emisií CO₂ o 70% do roku 2020 v porovnaní s „terajším priemerom“ sú potrebné investície vo výške 530 mld. eur. Táto suma peňazí by stačila na to, aby sa planéta vyhla nebezpečnej úrovni oteplenia podnebia, ktorá by spôsobila udalosti podobné scénam z katastrofických filmov. V horizonte do roku 2030 bude potrebné investovať 810 mld. eur, inak Zem čaká klimatická pohroma, konštatuje čerstvá správa agentúry McKinsey.

Predpokladom efektívnosti vynaložených prostriedkov je rýchle prijatie potrebných opatrení naprieč hospodárskymi sektormi. Správa uvádza, že každý rok oneskorenia nespôsobuje len rast objemu CO₂ v atmosfére, ale aj postupné uzamykanie svetovej ekonomiky na ceste, ktorá je charakteristická veľkou uhlíkovou stopou.

Z hľadiska finančných nákladov McKinsey identifikuje tri sektory, v ktorých by bola transformácia na nízkouhlíkový režim najefektívnejšou:

• dizajnovanie vozidiel, elektrických spotrebičov a budov (potenciál znížiť tvorbu emisií CO₂ o 14 gigaton, čo predstavuje 40% globálneho potenciálu),
• sektor výroby energií (potenciál 12 gigaton),
• lesné hospodárstvo – zabraňovanie odlesňovania v rozvíjajúcich sa krajinách a opätovné zalesňovanie holých území (potenciál 12 gigaton).

Z hľadiska vynaložených prostriedkov je správa agentúry McKinsey optimistickou. V prípade, že by sa podarilo postupovať podľa najoptimistickejšieho scenára, svet by musel vynaložiť na nízkouhlíkovú transformáciu polovicu percenta globálneho HDP. Pre porovnanie, správa agentúry Stern z roku 2006 hovorí, že svet bude musieť investovať 5% svojho globálneho produktu, pričom ak sa s transformáciou nezačne včas, náklady sa môžu vyšplhať až na 20%.

Správa uzatvára, že boj proti klimatickým zmenám nie je len vecou priemyslu, ale konkrétne opatrenia by mali prijať aj ľudia vo svojom každodennom živote. Významné šetrenie emisiami skleníkových plynov by sa dalo dosiahnuť, ak by sa zmenil celkový životný štýl človeka, viac by sa využívali malé autá a konzumovalo by sa menej mäsa.

Pozície

Stavros Dimas, komisár pre životné prostredie, označil vydanie správy za „príhodný príspevok ku kodanskému procesu“. Podľa neho dokument umožní rozhodovateľom rozmýšľať o vhodných opatreniach a nástrojoch v jednotlivých sektoroch. Súčasne je hodnotnou analýzou, o ktorej môžu svetoví lídri diskutovať v kontexte jednaní o dohode, ktorá ustanoví globálny klimatický režim po roku 2012.

Per-Anders Enkvist z agentúry McKinsey povedal, že autori správy veria v reálnosť takého manažovania potrebných investícií, aby sa podarilo dosiahnuť spomenuté zníženie emisií CO₂ v horizonte do roku 2030. „Nemyslíme si, že súčasná finančná kríza bude mať [nezvratný] dopad,“ hovorí a dopĺňa, že čo je dôležité, sú výzvy v jednotlivých sektoroch a naprieč jednotlivými regiónmi.

James Leape, generálny riaditeľ ochranárskej organizácie WWF, pokladá analýzu za „rigoróznejší sumár dát, než aké sme mali doteraz“. Podľa neho, dohoda z Kodane bude musieť stanovovať „ambiciózny strop“ pre emisie industrializovaných krajín, ako aj „robustný mechanizmus“, ktorý rozvíjajúcim sa krajinám zabezpečí finančné prostriedky pre kontrolu zvyšovania vlastných emisií. Leape súčasne pokladá dokument za dôkaz, že je potrebné investovať do oblasti energetickej efektívnosti a obnoviteľných zdrojov tak, aby sa znížila ich cena, čo „kladie základ pre nízkouhlíkovú ekonomiku a súčasne vytváranie pracovných miest“.

Tom Delay (Carbon Trust) rovnako pokladá správu za sumár hodnotných informácií. Hovorí: „Táto práca ukazuje, že znižovanie emisií uhlíka dáva obchodný zmysel, ale súčasne je tvrdením, že byť klimaticky úspešnými znamená vyhnúť sa uzamknutiu sa v uhlíkovo náročnej infraštruktúre, zvlášť v oblasti výroby energií a v priemysle. Národné a medzinárodné opatrenia v oblasti technologického rozvoja budú rovnako nevyhnutné, ak má svet smerovať do roku 2050 k nízkouhlíkovej ekonomike za cenu nízkych nákladov.“

Súvisiace diskusie a hlasovania:

• EÚ ako líder klimatických rokovaní v Kodani v decembri 2009?
• Aký máte postoj k separovaniu odpadov?