Keď sa obzrieme za tým, aký bol rok 2011 vidíme Arabskú jar, japonské zemetrasenie a následnú hrozbu nukleárnej katastrofy a ďalšie dramatické udalosti spojené s prehlbujúcou sa dlhovou krízou v eurozóne.

Práve problémy krajín s eurom dominovali v správach, ktoré prinášali médiá. Samotní politici hovorili o rozpade eurozóny, varovali pred najhoršími časmi od druhej svetovej vojny. Členské krajiny sa od seba čoraz viac vzďaľovali a populizmus bol na vzostupe.

Domino efekt sa po Grécku a Írsku, ktoré požiadali o pomoc v roku 2010, nezastavil. Na jar zasiahol Portugalsko Hoci bolo Portugalsko zakladajúcim členom NATO NATO je medzivládna organizácia združených krajín s úlohou chrániť slobodu a bezpečnosť svojich členov politickými a vojenskými prostriedkami.viac na www.EuropskaUnia.sk » do európskej integrácie sa mohlo plne zapojiť až po páde salazarovskej diktatúry v 70. rokoch 20. storočia.viac na www.EuropskaUnia.sk »a za ním sa ku dnu začali potápať aj Španielsko Španielsko má najväčšie príjmy z cestovného ruchu spomedzi všetkých európskych krajín.viac na www.EuropskaUnia.sk »a Taliansko. V súčasnosti si svojím najvyšším ratingom AAA nemôže byť isté ani Nemecko Nemecko je stále najvyšším prispievateľom so spoločného rozpočtu EÚ, čo mu spolu s ľudnatosťou dáva veľkú váhu v európskej politike.viac na www.EuropskaUnia.sk »

Rok 2011 bol tiež rokom nespokojnosti z hospodárskej neistoty, sociálnej nerovnosti a nevysvetliteľného násilia. Gréci v uliciach zrážkami s políciou vyjadrili svoju frustráciu z úsporných opatrení. Španielski „Indignados“ (Nahnevaní) demonštrovali proti nezamestnanosti a kapitalizmu. Po vyčíňaní výtržníkov horeli viaceré britské mestá, vrátane Londýna. Nórskom otriasol najhorší masaker za mierových časov, pri ktorom atentátnik Anders Behring Breivik na ostrove Utöya zastrelil 68 ľudí a 8 zahynulo pri bombovom útoku v Osle.

Arabská revolúcia

Dvadsaťšesťročný tuniský predavač ovocia zomrel 4. januára 2011 na následky popálenín na 90 percentách jeho tela. Tri týždne po tom, čo sa sám zapálil na protest proti polícii, ktorá mu rutinne habala tovar.

Táto „iskra“ spustila ohnivú revolúciu, ktorá zasiahla arabský svet. Povstania proti autoritárskym režimom priniesli nádej, že prišla Arabská jar a spolu s ňou vlna slobody a príležitostí, podobne ako v Európe po páde Berlínskeho múru. Predseda Európskej komisie José Manuel Barroso Predseda Európskej komisie (2004-2009)viac na www.EuropskaUnia.sk »o udalostiach hovoril ako o „strete s históriou“.

V Európe však nasledovala panika z návalu utečencov. Najväčšiemu náporu čelili Grécko Grécko vstúpilo do EÚ po zložitom vývoji - po druhej svetovej vojne nasledovala občianska vojna (1944-49), reštaurácia monarchie, vojenská diktatúra (1967-74) a až potom vytvorenie parlamentnej demokracie.viac na www.EuropskaUnia.sk »a Taliansko. Pod tlakom Francúzska a Talianska došlo k prepísaniu Schengenskej dohody, aby vlády mohli lepšie kontrolovať svoje hranice.

K želaným výsledkom v arabských krajinám však nedošlo. Vo voľbách v Tunisku vyhrala islamská strana. Prvé demokratické voľby v Egypte sprevádzalo násilie. Situácia v Líbyi viedla k vojenskej intervencii NATO pod vedením Británie a Francúzska a vyhláseniu bezletovej zóny. Líbyjský diktátor Muamar Kaddáfi zomrel násilne za veľmi podozrivých okolností.

Eurokríza

Ďalší rok pomaly prichádza a koniec dlhovej krízy v eurozóne je v nedohľadne. Lídri sa mnohokrát stretli, avšak nenašli skutočné riešenie.

„Nevieme v ktorej fáze krízy sme,“ tvrdí Janis Emmanouildis, bruselský politický analytik. „Sme stále len možno uprostred? Sme na začiatku konca, ktorý bude viesť k armagedonu? Sme na začiatku konca v tom zmysle, že robíme čiastkové kroky, ktoré nás vyvedú z krízy?“

Niektorí odborníci súčasnú situáciu porovnávajú k stavu v 70-ych a 80-ych rokoch pred Maastrichtom, rýchlym rozširovaním, otvorením hraníc a zavedením spoločnej meny.

V súčasnosti je však v hre oveľa viac. „Ak veci nevyjdú dobre, dôsledky budú oveľa väčšie. Myslím si, že prechádzame vôbec najhorším procesom krízy európskej integrácie,“ dodal.

Protesty v uliciach

Sila krízy a úsporných opatrení dali problémom širšiu sociálnu dimenziu. Lídri nedokázali odpovedať na stratu dôvery svojich vlastných voličov. Vlády padli v Grécku, Taliansku, Španielsku, Slovinsku, na Slovensku a v Dánsku.

V Španielsku, Belgicku či Taliansku protestovali najmä mladí, ovplyvnení americkými protestmi „Occupy Wall Street“. „Vznikla tak otázka, či je suverénna kríza súčasťou širšej krízy, ktorá má vplyv na všetky demokracie,“ poukázal Emmanouilidis.

Uvedomenie zložitosti situácie

Počas krízy v eurozóne došlo k prelomeniu väčšiny tabu. V ohrození sú podľa analytika samotné základy EÚ a dôsledky zhoršujúcej sa a ťažko zastaviteľnej krízy by mohli byť enormné. Dobrým znakom však je, že si politici konečne uvedomili závažnosť situácie.

Pred rokom mnohí nevedeli o jej dôsledkoch a tvrdili, že ide len o záležitosť tých na periférii. To už neplatí.

„Každá veľká integrácia v Európe prišla vplyvom krízy. Vždy to tak bolo a dnes by to mohlo byť aj riešením,“ uviedol nemecký minister Wolfgang Schäuble v rozhovore pre týždenník Der Spiegel.

Podľa Emmanouilidisa si lídri začínajú uvedomovať potrebu konať a poučiť sa. Došlo k posilneniu ekonomickej vlády, krajiny na hospodárskej úrovni spolupracujú tak ako nikdy predtým.

„Čoraz viac si uvedomujeme, že došlo k chybám, musíme prehodnotiť veci, ktoré sme urobili v uplynulých 15 – 18 mesiacoch a povedať: Urobili sme niečo zle? Musíme niečo zmeniť? Rok 2010 bol zlým rokom, a mysleli sme si, že 2011 bude lepší. Nebol. Čo nám prinesie 2012 nevieme. Vieme len, že to bude hrboľatá cesta, pôjdeme hore a dolu, vývoj bude raz pozitívny, potom negatívny,“ tvrdí odborník.

Všetka nádej pre rok 2011 však nie je stratená. Stály predseda Európskej rady Herman Van Rompuy na sociálnej sieti Facebook napísal: „Keď sa obzrieme späť na to, čo sme dosiahli, budúci historici to označia za základy toho, čo má zaistiť, aby sa kríza u nepokovala.“Rok 2011 by teda nakoniec podľa neho nemusel byť "hrozným, ale zazračným rokom".