Guy Sorman je francúzsky filozof a ekonóm, autor knihy „Ekonomika neklame“.

Sociálny štát popísal jeho intelektuálny architekt, lord Beveridge, ako štruktúru vybudovanú s cieľom chrániť jednotlivca „od kolísky až po hrob“. Tento model nakoniec prevládol vo všetkých západoeruóspykch krajinách, pričom miestna tradícia a miestna politika určujú jeho rozmanité uplatňovanie. Do 60. rokov minulého storočia bola celá demokratická Európa sociálne demokratická– predstavovala kombináciu voľných trhov a masovej sociálnej ochrany.

Úspech tohto európskeho modelu prekonal aj tie najdivokejšie sny a po desaťročí bol terčom tak silnej závisti okolitého sveta, že sa mu americký kapitalizmus na spôsob „divokého západu“ ani sovietsky či maoistický štátny socializmus nikdy nemohli rovnať. Zdalo sa, že sociálna demokracia kombinuje prednosti oboch systémov: hospodárku efektivitu a sociálnu spravodlivosť.

Pravdou je, že o európskom sociálnom štáte vždy panovali isté nepríjemné pochybnosti, ktoré začali v 80. rokoch, kedy na prah Európy dorazila globalizácia. Európske ekonomiky brzdené finančnými nákladmi spojenými so sociálnym štátom – a možno aj psychologickými a finančnými zábranami, ktoré sú s tým spojené tiež – začali spomaľovať, príjem na hlavu začal stagnovať a vysoká nezamestnanosť sa stala trvalým javom.

Európski stúpenci voľného trhu nikdy neprejavili dostatočnú silu sociálny štát oklieštiť. Dokonca Margaret Thatcherová sa nikdy nedotkla Národného zdravotníckeho systému. Prinajlepšom - tak ako vo Švédsku alebo v Dánsku – prestal sociálny štát expandovať.

Sociálny štát odolal kritikom aj bolestiam stagnujúcich ekonomík tým, že si vytvoril spojencov v strednej triede. Politická genialita mužov, ktorí sociálny štát vybudovali, spočívala v prezieravom presvedčení, že stredná trieda bude mať zo sociálneho štátu ešte väčší prospech než chudobná trieda.

Skrátené znenie príspevku uverejňujeme v spolupráci s Project Syndicate. Jeho plné znenie v českom jazyku nájdete na tejto linke