Pozadie

„Počas väčšiny jeho života by Európsky parlament bolo možné oprávnene označiť za viacjazyčné diskusné fórum. To však už nie je pravda: EP je jedným za najsilnejších parlamentov na svete pokiaľ ide o legislatívne právomoci a právomoci v oblasti dohľadu nad exekutívou“, hovorí prof. David Farrell z Univerzity v Manchestri.

Parlamentné zhromaždenie krajín Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho združenia voľného obchodu začínalo ako zbor 142 delegovaných zástupcov zo šiestich zakladajúcich krajín.

Názov Európsky parlament, pod ktorým ho dnes pozná celý svet, dostalo zhromaždenie až v roku 1962. Prvé voľby sa konali v roku 1979. Na čele prvého voleného Parlamentu stála žena - Simone Veil. Vrátane prebiehajúceho, sme doposiaľ mali 6 päťročných volebných období. Európsky parlament sa môže hrdiť najväčším nadnárodným elektorátom na svete – v súčasnosti je to cca 360 miliónov voličov.

Slovensko má vo volebnom období 2004-2009 v Európskom parlamente 14 europoslancov. Podľa nových pravidiel od volieb v roku 2009 bude mať 13 poslaneckých mandátov. Historicky prvé slovenské voľby do EP sa konali 13. júna 2004, len niečo vyše mesiaca po vstupe Slovenska do EÚ. 

Európsky parlament je jedinou priamo volenou inštitúciou EÚ. Každý štát EÚ rozhoduje o tom, ako si zorganizuje voľby do Európskeho parlamentu pri zachovaní niektorých rovnakých demokratických pravidiel: proporčná reprezentácia, volebné právo od 18 rokov, zachovanie zásady rovnosti pohlaví a tajné hlasovanie.

Kreslá sú rozdelené na základe populácie každého členského štátu. Najviac ich má Nemecko a najmenej Malta. Ich celkový počet je v súčasnoti je 785, čo prekračuje maximálnu hranicu, o ktorej hovorí zmluva z Nice. Ich počet sa preto bude po voľbách 2009 meniť.

Chronológia volieb

10. september 1952: prvé zasadanie Európskeho parlamentu. Vtedy išlo o konzultatívne zhromaždenie pozostávajúce zo 78 poslancov, delegovaných z národných parlamentov zakladajúcich členov Európskych spoločenstiev. Nemalo žiadne legislatívne právomoci.

• jún 1979: Prvé priame voľby do EP (účasť 63 %)
• 1981: Prvé doplnkové voľby do EP v Grécku
• 1984: Voľby, ES(10) (účasť 61 %)
• 1987: Doplnkové voľby v Portugalsku a Španielsku
• 1989: Voľby. ES (12) (účasť 58,5%)
• 1992: Zmluva o Európskej únii – Maastrichtská zmluva
• 1994: Voľby EÚ(12) ( účasť 56, 8%)
• 1995: Doplnkové voľby sa konajú v Rakúsku, Fínsku a Švédsku
• 1999: Voľby EÚ(15) (účasť 49,8 %)
• 2004: Voľby EÚ (25) (účasť 45. 6%)
• 2007: Doplnkové voľby v Rumunsku a Bulharsku

Otázky

• Voľby 2009 bez Lisabonskej zmluvy
  

Voľby 2009 boli poznačené právnou neistotou spôsobenou odmietnutím Lisabonskej zmluvy v Írsku. Ak zmluva nebude ratifikované všetkými členskými štátmi pred voľbami, bude sa naďalej uplatňovať zmluva z Nice. To v praxi znamená rozdiel niekoľko desiatok parlamentných kresiel. Podľa zmluvy z Nice by sa mal celkový počet kresiel znížiť z dnešných 785 na 736, Lisabonská zmluva ale počíta s 750 miestami.  

10. - 11. decembra 2008 sa preto v Bruseli predstavitelia členských krajín EÚ dohodli na nasledovnom postupe:

Ak by Lisabonská zmluva bola ratifikovaná až po voľbách do Európskeho parlamentu, budú musieť byť prijaté prechodné opatrenia, aby sa do konca volebného obdobia Parlamentu 2009 – 2014 zvýšil počet poslancov EP v súlade s počtami stanovenými v rámci medzivládnej konferencie, ktorá schválila Lisabonskú zmluvu. Preto sa do konca volebného obdobia 2009 – 2014 celkový počet poslancov EP zvýši zo 736 (počet zakotvený v Zmluve z Nice) na 754, hoci Lisabonská zmluva stanovuje počet 751.

Spomínané 3 poslanecké mandáty navyše budú dočasne udelené Nemecku, ktoré má mať podľa Zmluvy z Nice o 3 kreslá viac, ako podľa Lisabonskej zmluvy, keďže nebude možné zrušiť tieto mandáty počas trvania volebného obdobia 2009 - 2014. Od volieb v roku 2014 by sa konečný počet europoslaneckých kresiel upravil na 751 (podľa pravidiel Lisabonskej zmluvy).

Ak by Lisabonská zmluva nadobudla platnosť ešte pred voľbami do Európskeho parlamentu v júni 2009, počet europoslancov, ktorí budú v týchto voľbách zvolení, bude 751, v súlade s požiadavkami Lisabonskej zmluvy.

V oboch prípadoch bude mať  Slovensko od volieb 2009 už len 13, namiesto doterajších 14 europoslaneckých kresiel, s čím sa však rátalo už v Zmluve z Nice a teda nové rozhodnutie neprinesie pre SR v tomto ohľade žiadnu zmenu.

Viac poslancov malo mať podľa Lisabonskej zmluvy Rakúsko, Slovinsko, Malta a Švédsko. Španielsko, Bulharsko, Estónsko, Cyprus a Luxembursko si pôvodný počet zástupcov mali zachovať. Ostatné krajiny mali mať poslancov menej. Tabuľku nájdete tu. Taliansko si nakoniec vydobylo, že namiesto pôvodne mu pridelených 72 bude mať až 73 europoslancov. Výsledkom je, že zvolených by podľa Lisabonskej zmluvy malo byť 751 poslancov, pričom jeden z nich sa stane predsedom EP. O jedného europoslanca tak de facto príde krajina, z ktorej bude pochádzať zvolený predseda.

• Zastaviť klesajúcu účasť

Rozširovanie EÚ prinieslo so sebou zvýšený počet europoslancov a postupne sa tiež posilňovali právomoci Parlamentu. Účasť na voľbách ale kontinuálne klesala. „Rekord“ dosiahla v ostatných voľbách v roku 2004, keď prišlo voliť len 45,6 % voličov.  Situácia je ešte horšia v krajinách strednej a východnej Európy. Priemer desiatky krajín, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004, bol 26,4 %.

• Európske voľby: Posilnenie demokratickej legitimity EÚ

S každou novou zmluvou o ES (EÚ) sa právomoci jediného priamo voleného orgánu EÚ posilňovali, najmä rozširovaním využitia tzv. spolurozhodovacej procedúry. Zatiaľ posledným štádiom v tomto procese je Lisabonská zmluva. Ak by bola ratifikovaná bude mať Európsky parlament právomoc rozhodovať o 95 percentách európskych zákonov.

Medzi najdôležitejšie právny akty, na ktorých sa EP podieľal významnou mierou, patrí nariadenie o cenách roamingových hovorov (máj 2007), smernica o službách (jún 2006), smernica o uznávaní odborných kvalifikácií (máj 2005) či smernica o ochrane osobných údajov pri protiteroristických opatreniach (2005). Podrobný rozpis dôležitej legislatívy, na ktorej sa podieľal EP nájdete na tejto linke.

To tiež znamená, že európski občania majú bezprostrednejší dosah na tvorbu legislatívy v EÚ. Málokto si totiž uvedomuje, že väčšina novej národnej legislatívy je odvodzovaná od európskej, podľa odhadov je to 60 až 80 %.

Parlament sa  s novými právomocami a novými členmi stal asertívnejším a sebavedomejším orgánom. To sa jasne ukázalo v roku 1999, keď si Európsky parlament odmietnutím schválenia rozpočtu Spoločenstva vynútil rezignáciu Santerovej Komise, ktorej pôsobenie poznačili korupčné škandály.

• Európske voľby: Druhotriedne národné voľby?

Európske voľby sú v jednotlivých krajinách hlavne o domácej politike. Väčšina akademikov a hlavne väčšina samotných politikov ich považuje za akési „druhotriedne národné voľby“.    

Cees Van der Eijk, profesor University of Nottingham vyratúva niekoľko možných vysvetlení, prečo sú voľby do EP vnímané ako druhoradé:

• Nemajú priamy dopad na moc národnej vlády.
• Médiá o nich informujú ako o udalosti, kde nie je v hre veľký podiel na moci.
• Voľby do EP sa nesú diskusiou o národných témach.

Ďalším aspektom je fakt, že úspechy či neúspechy jednotlivcov na európskej úrovni nie sú určujúce pre zostavovanie kandidátok národnými politickými stranami. "Kandidátky zostavujú národné, prípadne regionálne strany. Takže tí, ktorí chcú na kandidátke dobré miesto, majú dôvod udržiavať dobré vzťahy s domovskými politickými stranami, čo je prirodzené", hovorí v rozhovore pre EurActiv Sebastian Kurpas, analytik Centre for European Policy Studies (CEPS) v Bruseli.  

Problémom je, že zvolení europoslanci nemajú dosť motivácie udržiavať takéto dobré vzťahy, keď už sú raz v úrade, hovorí Kurpas. "Môžete byť veľmi úspešný poslanec Európskeho parlamentu a tvrdo pracovať na európskej úrovni, to ale v konečnom dôsledku nemusí byť určujúce pre miesto na kandidátke".

Absencia "európskej verejnej sféry" so spoločnou identitou, kultúrou a médiami bola často označovaná za príčinu nedostatku európskeho ducha vo volebných kampaniach do EP. Ako hovorí profesor Cees Van Eijk z univerzity v Notthinghame, tento fakt spravil z európskych volieb "druhoradé národné voľby".

Ako jedno z možných východísk Kurpas navrhuje systém, v ktorom by sa určitý počet europoslancov volil priamo, bez toho, aby sa museli dostať na kandidátku národných strán. Takýto postup, tvrdí Kurpas, by povzbudil "kampaň založenú na úspechoch jednotlivca a jeho plánoch na európskej úrovni".  Analytik priznáva, že v krátkodobom časovom horizonte toto nie je reálne a navrhuje pre takúto súťaž vyčleniť len limitovaný počet mandátov.

• Prekonávanie voličskej apatie

Voliči si vo väčšine prípadov myslia, že ich hlas veľa nezaváži a nevidia priame dôsledky deľby moci na európskej úrovni.

V skutočnosti ale aj Nemecko, ktoré má najviac europoslancov, má len limitovaný vplyv. Ešte horšie to samozrejme vyzerá pre krajiny, ktoré majú 6 či 5 poslancov ako Malta a Luxembursko. Francúzsko, s 78 poslancami tiež narieka, že prišlo o časť vplyvu a je to jeden z argumentov, ktorý sa používa na vysvetlenie rezervovaného postoja Francúzov k EÚ.

Najzákladnejšie delenie v Európskom parlamente je podľa straníckej línie. S 288 europoslancami sa stredo-pravá EPP-ED hrdí prívlastkom najsilnejšia frakcia v EP. Politická afiliácia je ale niekedy zavádzajúci ukazovateľ, keďže napríklad britskí konzervatívci nezaujímajú rovnaké postoje ako nemeckí. Britskí toryovci, ktorí sú síce členmi zväčša pro-integračne naladenej EPP-ED, často vystupujú proti najväčším európskym iniciatívam, napríklad proti Lisabonskej zmluve. To je zároveň dôvod prečo sú aj programové východiská európskych politických strán často všeobecne formulované - aby rešpektovali osobitosti svojich národných členov. Výsledkom je, že medzi stranami neprebieha klasický politický boj, ktorý by urobil aj volebný súboj oveľa atraktívnejším.

Ako hovorí Sebastian Kurpas z think-tanku Centre for European Policy Studies (CEPS) v Bruseli, Európske politické strany sú príliš závislé od svojich národných členov, čo väčšinou vyústi do programu, ktorý je predstavuje najmenším spoločný menovateľ. Ak sa pozriete na európske programy strán, sú skôr všeobecné ako konkrétne.  

Problémom je často aj fakt, že jedna národná strana nie je väčšinou dosť silná na to, aby pretlačila niečo v rámci európskej skupiny, a preto je pre národné strany ťažšie plniť sľuby, ktoré dali voličom. Práca Parlamentu je založená na konsenze, tak ako celý integračný proces, čo nepomáha priťahovať pozornosť verejnosti. Apatiu voličov ilustrujú aj čísla, ktoré hovoria, že v roku 1999 hlasovalo vo voľbách do EP 11 miliónov Britov, kým o niečo neskôr v reality show „Big Brother“ hlasovalo 23 miliónov Britov.

Nezáujem o európske voľby je rozšírený aj medzi novinármi, ktorí túto tému „nevedia predať“. Okrem toho, keď média vopred predpovedajú nízku účasť, stane sa z toho sebanapĺňujúce sa proroctvo. Médiá ani príliš nezviditeľňujú európskych lídrov. Často sa stáva, že denníky a televízia ich označia za "nudných" ešte pred tým, ako prevezmú svoj úrad.

Európania v prieskume Eurobarometer priznávajú, že maju o činnosti Európskeho parlamentu len veľmi málo informácií, napriek tomu si myslia, že zohráva v rozhodovaní dôležitú úlohu. Až 73 % respondentov uviedlo, že sú slabo alebo zle informovaní o Európskom parlamente. Len 10 % opýtaných vedelo, že najbližšie voľby sa budú konať v roku 2009.

• Európske politické strany

Parlament sa napriek všetkým nedostatkom a úskaliam stal reprezentatívnym politickým zhromaždením. Hoci sa vo voľbách voliči rozhodujú na základe národného kontextu, európske parlamentné skupiny majú na svojich členov socializačný efekt a prinášajú po voľbách istý stupeň kohézie.

Väčšina európskych politických strán už naznačila hlavné body programov pre voľby 2009.

Stredo-pravá Strana európskych ľudovcov (European People´s Party, EPP) ešte nezverejnila volebný program, čo je okrem iného výsledkom ťažkého nachádzania kompromisu medzi 74 členskými stranami na také otázky ako je vstup Turecka do EÚ či európsky rozpočet. Ako politická skupina, spolu s Európskymi demokratmi (EPP-ED) sa dohodli na širšej politickej stratégii na roky 2008-2009 v marci. Dekalóg, ako bol nazvaný, je rozdelený do štyroch celkov 1.) Vytváranie európskych hodnôt, 2.) Európa rastu a prosperity, 3.) urobiť z Európy bezpečnejšie miesto a 4.) Dosiahnuť väčšiu solidaritu v Európe.

"Naša skupina, viac ako ktorákoľvek iná, verí, že prosperujúca ekonomika prinesie prospech najväčšiemu počtu ľudí", povedal predseda EPP-ED Joseph Daul, pri prezentácii Dekalógu. "Chceme spoločnosť, ktorá presadzuje duch iniciatívy a podnikavosti, spoločnosť, ktorá sa rozvíja s myšlienkou na budúce generácie a spoločnosť, ktorá sa stará o svoju klímu, garantuje dostatočné zdroje a adaptuje sa na demografické zmeny."

Priority skupiny siahajú od podpory transatlantického partnerstva, cez dokončenie vnútorného trhu tovarov a služieb, až po boj proti "džihádistickému terorizmu", rozvinutie spoločnej imigračnej politiky, boju proti klimatickým zmenám a zaisteniu potravinovej bezpečnosti.

Jedným z najambicióznejších návrhov Dekalógu je zreformovanie európskeho rozpočtu so začiatkom od roku 2014, kedy by mali nastúpiť "nové vlastné zdroje, ktoré by postupne nahradili národné príspevky."

Dokument nejde do väčších detailov, kedže tie by automaticky otvorili Pandorinu skrinku britského rabatu a francúzskych príjmov zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP). Drží sa tiež ďalej od citlivých otázok, akými sú hranice EÚ a otázky tureckej budúcnosti v EÚ, ktorá opäť rozdeľuje francúzske a nemecké konzervatívne strany. Dokument EPP-ED hovorí len to, že sa skupina bude snažiť o dohodu v tomto bode.

Po voľbách v roku 2004 strana EPP čelila kritike za to, že prijala za svojich členov viacerá nacionalistické strany, aby tak získala viac parlamentných kresiel za cenu straty politickej súdržnosti. Dnes sa tak medzi členmi frakcie dajú nájsť ako stúpenci kvázi-federálnej Európy tak aj priaznivci voľnejšieho typu integrácie.

Pre Stranu Európskych socialistov (Party of European Socialists, PES) , ktorá je zároveň druhou najväčšou frakciou v EP, je metóda rovnako podstatná ako obsah. Strana investovala veľa energie do rozvinutia online nástrojov a vedie celoeurópske internetové konzultácie o svojom programe pre voľby 2009. Spustila aj kanál na YouTube a skupinu a Facebook-u.

PES identifikovala štyri hlavné témy konzultácii na svoje stránke: 1.) Zachránme našu planétu, 2.) Európska demokracia a diverzita, 4) EÚ vo svete.

To, či strana príde so zmysluplným programom, bude tiež závisieť od toho, ako sa prispôsobí odlišným pohľadom svojich národných členov.

"Určite sa obávame o účasť", povedal Julian Scola, komunikačný poradca pre volebnú kampaň v Strane európskych socialistov. Scola tvrdí, že voliči jeho socialistickej rodiny nesú za vzniknutú situáciu istú mieru zodpodvednosti. "Tradične, cítime, že sú to práve naši voliči, ktorí neprídu", povedal pre EurActiv, pričom dodáva, že socialistickí voliči majú tendenciu pokladať EÚ za "príliš technokratickú" a preto nie príliš relevantnú ako politický rozhodovaciu entitu. "To je určite veľký problém."

Podľa Scolu je kľúčové zvýšiť relevanciu európskych volieb predstavením jasných rozdielov medzi stranami na ľavej a pravej strane politického spektra. Aby vyliečili voličov z apatie, socialisti začali útočiť na stredo-pravé strany, a obviňovať ich, že pripravujú programy za zatvorenými dverami.

"My v Strane európskych socialistov nechceme program, ktorý bol vytvorený v uzavretej miestnosti hŕstkou politikov", povedal jej predseda Poul Nyrup Rasmussen. "To je politika včerajška. Chceme program, ktorý ponúka nie len jasnú voľbu medzi ľavicou a pravicou, ale taký ktorý je výsledkom konzultácií a debaty. Chceme ukázať, že sociálni demokrati majú iné politiky ako konzervatívci, a že robíme politiku iným spôsobom."

Európska liberálna, demokratická a reformá strana (European Liberal Democrat and Reform Party), ktorá je v EP zastúpená skupinou ALDE, len nedávno začala diskutovať o svojej stratégii. "Snažíme sa dobehnúť našu konkurenciu", priznala Chiara Puletti, hovorkyňa ELDR.

Lídri ELDR na aprílovom stretnutí v estónskom Talline debatovali najmä o zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politike. Podľa stanoviska strany to bude jedna zo štyroch tém, okolo ktorých sa bude odvíjať program strany. Očakáva sa, že sa v ňom objavia témy "liberálnej Európy" (chápanej ako občianske slobody) a jednotného trhu EÚ. Finálna podoba programu uzrie svetlo sveta na kongrese strany 30. až 31. októbra 2008 v Štokholme, vo Švédsku.

Pokiaľ ide o otázky rozpočtu, ELDR je za škrtnanie rozpočtu poľnohospodárskemu sektoru a za míňanie na jasne stanovené priority ako sú investície do výskumu, inovácií, infraštruktúry, boj u proti klimatickým zmenám a potieraniu cezhraničného zločinu. Zasadzuje sa tiež za to, aby lídri EÚ rozhodli o jednom, konečnom sídle Európskeho parlamentu.

Philippe Lamberts, jeden z hovorcov Európskej strany zelených (European Green Party) povedal v interview pre EurActiv, že ich členovia založia kampaň na spoločnej politickej platforme. "V roku 2004, v predchádzajúcich voľbách sme boli prvou politickou rodinou, ktorá robila kampaň na základe písomného materiálu", povedal Lambert. Tento krát sme oveľa ambicióznejší. Pravdepodobne to bude kampaň, ktorú budú poháňať spoločné podujatia naprieč Európou."

Zelení budú ale rovnako najprv musieť zladiť konfliktné národné postoje. "Rozdiely sme v minulosti zaznamenali keď švédska a britská strana zaujali silnejšie anti-európske stanoviská", hovorí Lambert. "Musíme to zobrať do úvahy, hoci v strane Zelených predstavujú menšinu(...) V niektorých krajinách budú spoločné otázky predstavovať 99 % kampane, v iných len 15 %."

• Personalizovanie volieb

Najväčším problémom európskych volieb je nedostatok vizibility ako aj to, že vopred nie sú známi kandidáti na predsedu Európskej komisie, ktorých strany podporujú. Ak by strany nominovali svojich kandidátov v predstihu, personalizovalo by to voľby a stimulovalo záujem voličov a médií. Tak aspoň tvrdia stúpenci integrovanejšej EÚ.

K takémuto stavu je ale ešte pravdepodobne dlhá cesta. Počas predvolebnej kampane v roku 2004, stredo-pravá frakcia EPP-ED menovala štyri osobnosti, ktoré by bola ochotná podporiť na post šéfa Európskej komisie. Po  volebnom víťazstve sa už jej lídri nevedeli dohodnúť, či bude ich konečnou voľbou Chris Patten alebo Guy Verhofstadt. Portugalský predseda vlády José Manuel Durao Barroso sa tak stal kompromisným riešením.