Chronológia Socialistickej skupiny v Európskom parlamente

• 1950: O pláne Roberta Schumana na vytvorenie Európskeho Spoločenstva uhlia a ocele (ESUO) rokovali sociálnodemokratické strany Beneluxu, Francúzska, Nemecka a Talianska vo zvláštnom výbore Socialistickej internacionály.
• 1951: podpis Zmluvy, zakladajúcej Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO)
• 1952: Paul-Henri Spaak (Socialistická strana Belgicka) zvolený za prvého predsedu Valného zhromaždenia ESUO.
• 1953: Guy Mollet (SFIO/ FR) bol zvolený za prvého predsedu novovzniknutej Socialistickej skupiny v rámci Valného zhromaždenia ESUO. Sociálni demokrati v novozaloženom Valnom zhromaždení ESUO sa rozhodli pracovať a hlasovať spoločne ako frakcia. V Luxemburgu bola založená kancelária a sekretariát pre medzinárodnú koordináciu.
• 1955: Hendrik Fayat (Socialistická strana Belgicka) zvolený za predsedu frakcie.
• 1957: Rímskymi zmluvami boli založené Európske spoločenstvo (ES) a Európske parlamentné zhromaždenie. Ratifikáciou Rímskych zmlúv vzniklo Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM). Európske parlamentné zhromaždenie nahradilo Valné zhromaždenie a rozšírilo svoje právomoci na všetky tri Spoločenstvá. Pre koordináciu Socialistickej skupiny v Parlamente s dvojročným Kongresom bola vytvorená Kancelária pre vzťahy.
• 1958: Pierre Lapie (SFIO/FR) zvolený za predsedu frakcie.
• 1959: Willy Birkelbach (Sociálnodemokratická strana Nemecka - SPD) zvolený za predsedu frakcie
• 1961: Úsilie o vydanie Spoločného programu európskych socialistov v rámci európskych socialistických strán v ES bolo zatienené žiadosťami Veľkej Británie, Írska, Dánska a Nórska o členstvo v Európskych spoločenstvách. Fouchetov plán, vypracovaný francúzskym diplomatom a podporený francúzskym prezidentom Charlom de Gaullom navrhoval kroky smerom k ďalšej integrácii v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vedy a kultúry.
• 1962: Kongres Európskych socialistov v Paríži rozhodol o snahe o ďalšiu demokratizáciu Európskeho spoločenstva prostredníctvom udelenia rozhodovacej právomoci Európskemu parlamentu v otázkach európskej legislatívy. Tieto iniciatívy však vytrvalo vetoval francúzsky prezident Charles de Gaulle.
• 1964: Käte Strobel (SPD, DE) zvolená za predsedníčku frakcie.
• 1967: Francis Vals (SFIO/FR) zvolený za predsedu frakcie.
• 1969: Summit hláv štátov a vlád ES rozhodol o dôležitých reformách. Po odstúpení francúzskeho prezidenta de Gaulla bolo konečne možné opätovne rozbehnúť iniciatívy smerom k ďalšej integrácii Európy. Na summite ES hláv štátov a vlád bolo v podstate prijaté rozhodnutie o začatí rokovaní o rozšírení a o preskúmaní možností priamych volieb do Európskeho parlamentu.
• 1971: Walter Behrendt (SPD/DE) zvolený za predsedu frakcie.
• 1973: Vstup Dánska, Írska a Veľkej Británie do ES.
• Rozšírený Socialistický kongres v Bonne prijal rezolúciu o sociálnej politike v ES a došlo k inaugurácii Konfederácie socialistických strán Európskeho spoločenstva. Rezolúcia o sociálnej politike vytýčila viacero politických cieľov, medzi nimi právo na slušnú prácu, spravodlivú úroveň sociálnej bezpečnosti, ako aj viac demokracie a rovnosti v európskej ekonomike. Ďalej bolo rozhodnuté o posilnení spolupráce medzi členskými stranami prostredníctvom zriadenia Konfederácie socialistických strán Európskeho spoločenstva, čo viedlo k významnému nárastu snáh o európsku integráciu zo strany jednotlivcov v členských stranách.
• 1974: Georges Spinale (Socialistická strana Francúzska) zvolený za predsedu frakcie.
• 1975: Ludwig Fellermaier (SPD/DE) zvolený za predsedu frakcie. Georges Spinale (Socialistická strana Francúzska) zvolený za predsedu Európskeho parlamentu.
• 1978: Bruselský summit lídrov strán, tvoriacich Konfederáciu socialistických strán schválil prvý spoločný európsky volebný manifest pre prvé priame voľby do Európskeho parlamentu, naplánované na rok 1979. Manifest bol zameraný na viacero oblastí, medzi nimi: zabezpečenie práva na slušné zamestnanie, boj proti znečisteniu prostredníctvom alternatívnych zdrojov energie, odstránenie všetkých foriem diskriminácie a ochranu spotrebiteľa.
• 1979: konanie prvých priamych volieb do Európskeho parlamentu. Socialistická skupina potvrdila svoju vedúcu úlohu: Socialisti získali 113 zo 411 kresiel v novozvolenom Parlamente. Ernest Glinne (Socialistická strana Belgicka) zvolený za predsedu frakcie.
• 1980: Luxemburský kongres schválil prvý štatút Konfederácie socialistických strán. Kongres Konfederácie socialistických strán prijal odporúčania, obsiahnuté s správe lídra belgických odborárov Georgesa Debunna o reforme vzťahov medzi Konfederáciou, členskými stranami a Socialistickou skupinou v Európskom parlamente. Bolo rozhodnuté, že hlavnou úlohou Konfederácie bude koordinácia rozvoja a oživenia politiky strany prostredníctvom uskutočnenia dvoch „mimoriadnych konferencií“ ročne. Strana bude navyše vydávať výročnú správu o svojej činnosti.
• 1981: Vstup Grécka do ES.
• 1982: Piet Dankert (PvdA/ND) zvolený za predsedu Európskeho parlamentu.
• 1984: Kongres v Luxemburgu schválil Spoločný manifest Socialistov pre nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu. Manifest navrhoval socialistické riešenia ekonomickej krízy prostredníctvom prepojenia priemyselnej produkcie, s ochranou základných sociálnych výhod a bojom za zlepšenie kvality života. Manifest navrhoval: koordináciu verejných investícií a monetárnej politiky v rámci ES, spoločnú výskumnú a priemyselnú politiku, spoločnú politiku ochrany životného prostredia, reformu Spoločnej poľnohospodárskej politiky s cieľom odstránenia prebytkov, štrukturálnu politika ES na pomoc rozvoja vidieka a zvýšenie pomoci ES rozvojovým krajinám, spoločný európsky zahraničný a bezpečnostný rámec, rozšírenie ES o nové členské krajiny a reformu inštitúcií ES so rozšírením právomocí Európskeho parlamentu. Konanie druhých priamych volieb do Európskeho parlamentu. Rudi Arndt (SPD/DE) zvolený za predsedu frakcie.
• 1986: vstup Španielska a Portugalska do ES. Pri tejto príležitosti sa v Madride konala 14. konferencia Konfederácie socialistických strán. Podpisom Jednotného európskeho aktu vznikol spoločný trh v rámci ES. Bola zavedená procedúra spolupráce, ktorá udelila Európskemu parlamentu právomoc zamietnuť niektoré návrhy Komisie, hoci odmietnutie Parlamentom mohlo zvrátiť jednomyseľné schválenie návrhu Radou. Parlamentu bola udelená právomoc schvaľovať podpis zmlúv ES s tretími krajinami.
• 1989: 16. kongres Konfederácie socialistických strán v ES v Bruseli prijal Spoločný volebný manifest. Kľúčovými bodmi manifestu pre voľby do Európskeho parlamentu boli: zjednotenie Európy prostredníctvom jednotného trhu, prosperita Európy prostredníctvom spolupráce hospodárskych politík, diverzita a boj proti nezamestnanosti, demokratické a prosperujúce Spoločenstvo prostredníctvom zvýšenia sociálnych štandardov, ochrana životného prostredia, viac právomocí Európskemu parlamentu, úloha Európy vo svete prostredníctvom spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Konanie tretích priamych volieb do Európskeho parlamentu. Enrique Baron Crespo (PSOE/ ES) zvolený za predsedu Európskeho parlamentu, počas jeho predsedníctva Parlament navštívili mnohé významné osobnosti, vrátane prezidenta JAR Nelsona Mandelu. Jean-Pierre Cot (Socialistická strana Francúzska) zvolený za predsedu frakcie.
• 11. november 1989: pád Berlínskeho múru. Na Kongrese v Berlíne prijaté nové opatrenia na reformu Konfederácie socialistických strán v ES, medzi nimi znovuoživenie diskusie o štatúte; prehĺbenie spolupráce s politickými stranami zo strednej a východnej Európy; udelenie statusu pridružených strán sociálnodemokratickým stranám v rámci EFTA; posilnenie sekretariátu a zvýšenie úlohy summitov lídrov strán.
• 1992: hlavy členských štátov schválili Maastrichtskú zmluvu. Európske spoločenstvá sa stali Európskou úniou. Vzrástol podiel Európskeho parlamentu na rozhodovaní. Bola zavedená tzv. procedúra spolurozhodovania, ktorá Parlamentu umožnila do istej miery ovplyvniť prijímanie legislatívnych návrhov Komisie v 15 politických oblastiach. Maastrichtská zmluva vstúpila do platnosti 1. novembra 1993. Transformácia Konfederácie socialistických strán na Stranu európskych socialistov (SES), schválenie Haagskej deklarácie. Odkedy Maastrichtská zmluva zaviedla rámec pre politické strany na európskej úrovni, Konfederácia socialistických strán mohla mobilizovať väčšinu delegátov v prospech transformácie Konfederácie na SES. Zdôraznením významu zmeny názvu bolo zavedenie väčšinového hlasovania v prípadoch, kedy sa v Rade ministrov EÚ tiež používalo väčšinové hlasovanie. Prvý kongres novej Strany európskych socialistov prijal Haagsku deklaráciu - desaťbodový program budúcej politickej činnosti strany. Program zdôraznil tradičné i novšie socialistické hodnoty, ako spoločné stratégie pre zamestnanosť, hospodársku a sociálnu súdržnosť, ochranu životného prostredia, demokraciu a toleranciu. Návrhy na vytvorenie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a rozšírenie únie boli opäť podané a rozpracované.
• 1993: prijatie prvého Manifestu Strany európskych socialistov. Mimoriadny kongres v Bruseli schváli Manifest pre nadchádzajúce voľby do EP, pozostávajúci z akčných programov pre sedme oblastí: vytváranie pracovných miest spolu s podporou kohézie; podpora rodovej rovnosti; ochrana životného prostredia a spotrebiteľa; spolupráca pri udržiavaní mieru a bezpečnosti; regulácia imigrácie spolu s bojom proti rasizmu; boj proti organizovanému zločinu a za demokraciu.
• 1994: štvrté priame voľby do EP. Parlamentná frakcia SES vyšla z volieb ako najväčšia a najsúdržnejšia frakcia v EP. Pauline Green (Labour/VB) zvolená za predsedníčku frakcie.
• 1995: vstup Rakúska, Fínska a Švédska do EÚ.
• 1997: podpisom Amsterdamskej zmluvy položené základy pre prácu a iniciatívy EÚ. Štyrmi hlavnými cieľmi zmluvy boli: zabezpečenie zamestnanosti a práv občanov; posilnenie bezpečnosti; silnejšie postavenie Európy na svetovej politickej scéne; zlepšenie pracovných procedúr v EÚ. Rola EP bola rozšírená tak, že Parlament získal kompetencie v 38 politických oblastiach a právo veta pri nových legislatívnych návrhoch a menovaní predsedu Komisie. Amsterdamská zmluva vstúpila do platnosti 1. januára 1999. Od tohoto dátumu je úroveň formálnych kompetencií Parlamentu porovnateľná s ostatnými európskymi inštitúciami, ako aj národnými parlamentmi.
• 1999: Enrique Baron Crespo (PSOE/ ES) zvolený za predsedu frakcie.
• 2001: Zmluva z Nice pripravuje inštitúcie EÚ na budúce rozšírenie o kandidátske krajiny. Enrique Baron Crespo (PSOE/ ES) znovu zvolený za predsedu frakcie
• 2002: 1. januára vstupujú do obehu v 12 členských krajinách EMÚ mince a bankovky novej spoločnej meny euro. 1. marca sa euro stáva jedinou platnou menou v 12 členských štátoch EMÚ. Pre Európskych socialistov je euro nevyhnutné pre dosiahnutie jednotného trhu a pre udržateľný rozvoj, vysokokvalifikovaných pracovných pozícií a sociálnej kohézie pre európskych občanov.
• 2003: Socialistická frakcia v EP oslavuje 50. výročie svojho vzniku. V roku 1953 sa socialisti vo Valnom zhromaždení ESUO rozhodli pracovať a hlasovať spoločne. Socialistická skupina je jednou zo zakladajúcich frakcií Valného zhromaždenia ESUO (dnešný Európsky parlament). Socialistická frakcia mala počas svojej 50-ročnej existencie 13 predsedov, medzi nimi 2 ženy. Oslavy v Bruseli sa niesli v duchu hesla „Hrdí na minulosť, veriaci v budúcnosť.“
• Piate kolo rozšírenia EÚ: 19. marca 2003 EP veľkou väčšinou schválil správu, schvaľujúcu vstup Cypru, Českej republiky, Estónska, Maďarska, Litvy, Lotyšska, Malty, Poľska, Slovenska a Slovinska do EÚ v roku 2004. Spravodajcom Socialistickej skupiny pre Slovensko bol Jan Marinus Wiersma.
• 16. apríl 2003: podpis Prístupovej zmluvy medzi EÚ a 10 novými členskými štátmi v gréckych Aténach.
• 20.-21. jún 2003: v gréckom Solúne sa konal summit Európskej rady pod predsedníctvom gréckeho socialistického premiéra Kostasa Simitsa.
• 27.-29. november 2003: V EP v Bruseli sa konalo Svetové fórum o pokroku (Global Progressive Forum) - spoločná iniciatíva SES, parlamentnej frakcie SES a Socialistickej internacionály. Zúčastnilo sa na ňom viac ako 1 500 politikov, rozhodovateľov a zástupcov mimovládnych organizácií, odborov, firiem a akademických inštitúcií z celého sveta. Jeho cieľom je využiť energiu globalizácie v prospech všetkých občanov. Fórum bolo venované 18 hlavným otázkam: Miléniové ciele OSN; viac a lepších pracovných miest; obchod a chudoba; chudoba; životné prostredie a prírodné zdroje; boj proti AIDS; vzdelávanie, poznatky a technológia; širšia svetová bezpečnosť; medzinárodná migrácia; kultúrne porozumenie; ľudské práva a demokracia; globálne verejné statky; globálne financovanie; reforma OSN; reforma MMF a Svetovej banky; regionálna integrácia; Európa vo svete; sociálna zodpovednosť korporácií a mladí za svetový pokrok.
• 1. máj 2004:  rozšírenie EÚ o 10 nových členských krajín. Skupina SES v EP oslávila túto udalosť ešte pred prvým plenárnym zasadnutím rozšíreného Parlamentu v Štrasburgu 3. mája usporiadaním zvláštneho zasadnutia, na ktorom sa zúčastnili vtedajší komisár pre rozširovanie Gűnther Verhuegen, bývalí premiéri Gyula Horn (Maďarsko) a Paavo Lipponen (Fínsko), a estónsky novinár Mariann Mikko. Pozvaní hostia sa podelili o svoje spomienky z procesu rozširovania, ako aj o svoje vízie budúcnosti Európy 25 národov.
• 10.-13. júna 2004: prvé voľby do Európskeho parlamentu EÚ-25. Rok rozšírenia sa stal zároveň 25. výročím priamo voleného Európskeho parlamentu a začiatkom 6. legislatívneho obdobia Parlamentu so 732 členmi. Počas krátkeho obdobia medzi rozšírením 1. mája a zakladajúcim zasadnutím Parlamentu v júli pôsobili bývalí pozorovatelia z pristupujúcich krajín ako plnoprávni členovia Európskeho parlamentu. Skupina SES v EP získala v týchto voľbách 200 kresiel, čím sa stala druhou najväčšou politickou frakciou EP. Jej členovia zastupujú voličov z 23 členských krajín EÚ.
• 5. júl 2004: veľkou väčšinou hlasov (158 za, 21 proti) bol za nového predsedu Socialistickej skupiny v EP zvolený Martin Schulz (Sociálnodemokratická strana Nemecka). M. Schulz pôsobí ako europoslanec od roku 1994, od roku 2002 bol šéfom Delegácie SPD a podpredsedom Skupiny SES.
• 20. júl 2004: Joseph Borrell Fontelles (SES) zvolený za predsedu Európskeho parlamentu na nasledujúceho 2,5 roka.

Pozície

Predseda Socialistickej skupiny Martin Schulz vo svojom prvom prejave po zvolení uviedol, že „výsledky volieb do Európskeho parlamentu z roku 2004 naznačujú, že voliči v celej Európe si želajú, aby ich zastupovali socialistickí a sociálnodemokratickí poslanci a chránili ich záujmy pred hrozbami globalizácie.“ „Je našou úlohou ich očakávania naplniť,“ vyhlásil Schulz. Zdôraznil, že Sociálni demokrati „boli vždy zástancami slobody a demokracie. Členovia Skupiny SES v EP zastupujú aj krajiny, ktoré vo svojej nedávnej minulosti museli prekonať diktatúry. Zavedenie a viacero kôl rozšírenia Európskych spoločenstiev znamená triumf nad diktatúrami. Je našou povinnosťou ako Sociálnych demokratov udržiavať slobodu a demokraciu v Európe. Budeme na tom tvrdo pracovať, “ uzavrel Martin Schulz.

Predseda Parlamentu Joseph Borrell vo svojom inauguračnom prejave povedal, že bude predsedom všetkých členov EP a oddelí svoje politické presvedčenia od úlohy reprezentovať Parlament. Za „okamžitú prioritu“ označil diskusiu s Európanmi o Európe prostredníctvom procesu ratifikácie Ústavy. J. Borrell uviedol, že očakáva vysokú voličskú účasť v hlasovaniach, ktoré budú podľa jeho názoru skôr európskou než národnou udalosťou.