Pozadie

Už od založenia moderného Turecka v roku 1923 bola táto krajina s prevažne moslimským obyvateľstvom sekulárnou demokraciou, spojenou úzkymi vzťahmi so Západom. Turecko patrilo medzi zakladajúcich členov OSN, je členom NATO (od roku 1952), Rady Európy (od roku 1949), OECD (od roku 1961) a asociovaným členom Západoeurópskej únie (1992). Ankara sa v roku 1959 rozhodla nadviazať tesnú spoluprácu s krajinami vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), a prípadné členstvo Turecka v následníckej organizácii EHS, Európskej únii, je odvtedy často diskutovanou témou.

Chronologický prehľad vzťahov Turecka s EÚ

• február 1952: Turecko sa stáva plnoprávnym členom NATO
• september 1959: Ankara podáva žiadosť o asociované členstvo v EHS
• september 1963: podpis asociačnej dohody s Tureckom (Ankarská dohoda), ktorou je Turecko prijaté do colnej únie a konečne získava aj plné členstvo v EHS. Podpis prvého finančného protokolu.
• november 1970: v Bruseli je podpísaný Doplňujúci protokol a druhý finančný protokol.
• január 1973: Doplňujúci protokol vstupuje do platnosti. Detailne stanovuje postup vytvorenia colnej únie.
• júl 1974: Turecko obsadzuje Cyprus
• 1978-1979: Európske spoločenstvo navrhuje, že Turecko by sa malo uchádzať o členstvo spolu s Gréckom. Turecko návrh odmieta.
• Počas prvej polovice 80-tych rokov vzťahy medzi Tureckom a ES ochladli na bod mrazu po vojenskom štátnom prevrate 12. septembra 1980.
• jún 1980: Asociačná rada sa rozhodla znížiť clá na takmer všetky poľnohospodárske produkty na „nulu“ do roku 1987.
• september 1986: Asociačný rada Turecko-ES na svojom zasadnutí reviduje asociačný proces.
• 14. apríl 1987: Turecko sa uchádza o plné členstvo v EHS.
• december 1989: Komisia schvaľuje spôsobilosť Turecka na členstvo, ale zdržiava hodnotenie jeho žiadosti.
• marec 1995: Asociačná rada EÚ-Turecko dokončuje dohodu o colnej únii, ktorá vstupuje do platnosti 1. januára 1996.
• december 1997: Európski lídri na Luxemburskom summite odmietli Turecku udeliť štatút kandidátskej krajiny.
• december 1999: Helsinský summit EÚ rozhoduje o kandidátskom statuse Turecka.
• marec 2001: Európska rada ministrov prijíma Prístupové partnerstvo medzi EÚ a Tureckom
• marec 2001: Turecká vláda schvaľuje Turecký národný program pre prijatie legislatívy EÚ
• september 2001: Turecká vláda prijíma viac než 30 zmien ústavy, s cieľom naplniť Kodanské politické kritériá pre členstvo v EÚ.
• august 2002: Turecký parlament prijíma rozsiahle reformy s cieľom naplniť kritériá EÚ v ľudskoprávnej oblasti.
• 13. december 2002: Kodanský summit EÚ stanovil, že ak Európska rada v roku 2004 na základe správy a odporúčania Komisie rozhodne, že Turecko spĺňa Kodanské politické kritériá, EÚ s ním „neodkladne“ otvorí prístupové rokovania. Medzitým sa európski lídri rozhodli rozšíriť a prehĺbiť spoluprácu v rámci colnej únie medzi EÚ a Tureckom a zvýšiť rozsah predvstupovej finančnej pomoci pre Turecko.
• máj 2003: Európska rada ministrov sa dohodla na princípoch, prioritách, strednodobých cieľoch a podmienkach Prístupového partnerstva s Tureckom.
• január 2004: Turecko podpísalo protokol, zakazujúci trest smrti za všetkých okolností, EÚ tento krok uvítala.
• marec 2004: Rada Európy odporúča ukončenie monitoringu Turecka.
• október 2004: Komisia vydala správu o pokroku Turecka.
• 17. december 2004: Európska rada rozhodla o začatí prístupových rokovaní s Tureckom 3. októbra 2005 - za splnenia určitých podmienok.
• 1.jún 2005: do platnosti vstupuje revízia tureckého trestného zákonníka, prijatého v septembri 2004.
• 17. jún 2005: Rada potvrdila odhodlanie EÚ pokračovať v procese rozširovania.
• 29. jún 2005: Komisia prestavila svoj „prísny“ negociačný rámec pre Ankaru
• 3. október 2005: začali prístupové rokovania s Ankarou

Otázky

Vo svojom rozhodnutí zo 17. decembra 2004 Európska rada uznala „významný legislatívny pokrok Turecka v mnohých oblastiach,“ no dodala, že „musí dôjsť k ich ďalšiemu upevneniu a rozšíreniu.“ Správa zaznamenala aj zlepšenie ekonomickej stability a predvídateľnosti krajiny a posilnenie nezávislosti a efektivity súdnictva. Čo sa týka rešpektovania ľudských práv a výkonu základných slobôd, „Turecko pristúpilo k väčšine najdôležitejších medzinárodných a európskych dohovorov."

Najdôležitejšie pre Ankaru je, že Turecko získalo pevný dátum (3. október 2005) začatia prístupových rokovaní. Turecká strana pôvodne dúfala v skorší dátum, vzhľadom na záväzok Kodanského summitu, že EÚ začne rokovania „bezodkladne“ po tom, čo bude reformný pokrok Turecka považovaný za dostatočný.

Podľa rozhodnutia Rady bude rámec pre prístupové rokovania Turecka s EÚ vychádzať z návrhu Komisie, ktorý bol vydaný 29. júna 2005. Negociačný rámec, ktorý komisár pre rozširovanie Olli Rehn označil za „prísny", vychádza z nasledujúcich predpokladov:

• Základným a spoločným cieľom rokovaní bude vstup Turecka. Rokovania však budú mať „otvorený koniec“, čo znamená, že ich výsledok nie je vopred zaručený.
• Ak Turecko po skončení rokovaní kvalifikovane nesplní všetky požiadavky členstva v EÚ tak, ako boli špecifikované v Kodanských kritériách, členské štáty EÚ napriek tomu zabezpečia, aby Turecko bolo „pevne zakotvené“ v európskych štruktúrach prostredníctvom najužšieho možného spojenia.“
• Prístupové rokovania budú prebiehať v rámci Medzivládnej konferencie za účasti Turecka a všetkých členských krajín EÚ. Politické otázky budú rozdelené do 35 kapitol (viac, než kedykoľvek predtým), a prijímanie rozhodnutí bude vyžadovať jednomyseľnosť.
• EÚ môže zvážiť zavedenie dlhých prechodných období, špecifických dohôd alebo trvalých ochranných klauzúl v jednotlivých kapitolách.
• Prístupové rokovania o členstve s kandidátmi, „ktorých vstup by mohol mať závažné finančné dôsledky“ (ako napr. Turecko) môžu byť ukončené až po roku 2014, plánovanom dátume zavedenia nového Finančného rámca EÚ.
• Prístupové rokovania môžu byť prerušené v prípade „vážneho a sústavného porušovania [...] princípov demokracie, rešpektovania ľudských práv a základných slobôd a vlády zákona, na ktorých EÚ spočíva.“ Pozastavenie by mohla navrhnúť Komisia, alebo by oň mala požiadať jedna tretina členských štátov. Konečné rozhodnutie kvalifikovanou väčšinou je v kompetencii Rady, Parlament by bol informovaný.
• Podľa kompromisnej klauzuly musí Turecko do 3. októbra 2005 podpísať protokol, ktorým rozšíri Ankarskú dohodu z roku 1963 na desať nových členských štátov EÚ vrátane gréckej vlády Cypru. Z praktických dôvodov sa to bude rovnať implicitnému uznaniu tejto vlády po prvý krát od rozdelenia ostrova v roku 1974. „Prijatie tohto protokolu v žiadnom prípade nie je uznaním, a v tomto zmysle som sa aj vyjadril,“ uviedol turecký premiér Recep Tayyip Erdogan. Dohoda, dosiahnutá počas decembrového Bruselského summitu, nezahŕňa záväzok Ankary, že protokol bude ratifikovaný tureckým parlamentom do októbra 2005. Čo sa týka ďalšej kľúčovej podmienky, Turecko 1. júna 2005 uzákonilo revíziu trestného zákonníka.

V dôsledku rozhodnutia Rady by EÚ mala začať komplexný predvstupový screeningový proces, v ktorom bude tureckú legislatívu porovnávať s acquis communautaire. Cieľom Turecka je čo najskoršie začatie tohto procesu, aby mohol byť dodržaný plánovaný dátum otvorenia prístupových rokovaní - 3. október 2005. Výsledky screeningového procesu poslúžia ako východisko pre prístupové rokovania.

Sporných otázok v súvislosti s Tureckom je niekoľko, od demografických, cez geografické, až po politické. Jedným z najčastejšie používaných argumentov je, že ak sa Turecko stane členskou krajinou EÚ, bude jej najľudnatejším členským štátom. V súčasnosti má Turecko 71 miliónov obyvateľov, a demografické predpovede na nasledujúcich 20 rokov sľubujú nárast na 80-85 miliónov ľudí. Najľudnatejším členským štátom EÚ je v súčasnosti Nemecko s 83 miliónmi obyvateľov, ale jeho populácia by sa do roku 2020 mala znížiť na 80 miliónov.

Ďalší argument je zakotvený v odvekej debate o tom, či je možné určiť geografické hranice Európy, a či Turecko „spadá“ do týchto hraníc. Tento rozpor podľa názoru mnohých spočíva na filozofických a intelektuálnych predsudkoch, najmä odkedy je v Rímskej zmluve zakotvená myšlienka vytvorenia únie, zloženej z európskych štátov a spočívajúcej na spoločných hodnotách.

Možno najcitlivejší zo všetkých argumentov sa zameriava na kultúrne a náboženské rozdiely. Keďže EÚ sa identifikuje ako kultúrna a náboženská mozaika, ktorá uznáva a rešpektuje diverzitu, podporovatelia vstupu Turecka veria, že ak si EÚ i Turecko udržia túto spoločnú víziu, kultúrne a náboženské rozdiely by mali byť irelevantné.

Obavy členských štátov EÚ zo situácie v oblasti ľudských práv v Turecku, ako aj z globálnych a regionálnych bezpečnostných otázok boli tiež kľúčovými faktormi pri predlžovaní procesu hodnotenia tureckej žiadosti o členstvo.

Budúcnosť rozdeleného ostrova Cyprus je tiež významným sporným bodom. Rozhodnutie Rady z decembra 2004 obsahuje kompromisnú klauzulu o Cyperskej otázke, podľa ktorej sa zúčastnené strany budú musieť usilovať o vyriešenie konfliktu pred plánovaným začatím prístupových rokovaní s Ankarou 3. októbra 2005.

Výsledky referend o Európskej ústave počas prvej polovice roka 2005 - najmä NIE zo strany francúzskych a holandských občanov - mali negatívny dopad na tureckú žiadosť o členstvo v EÚ. Hoci následné prieskumy a štúdie nepreukázali, že by kľúčovými faktormi, stojacimi za odmietnutím Ústavy zo strany verejnosti, bolo rozširovanie vo všeobecnosti a predovšetkým kandidatúra Turecka, počas leta 2005 stále narastá celoeurópsky skepticizmus ohľadne európskych perspektív Turecka.

Pozície

Nemecko bolo za vlády kancelára Gerharda Schrödera najvýznamnejším zástancom vstupu Turecka do EÚ. Všeobecne predpokladaný prechod moci do rúk šéfky kresťanských demokratov Angely Merkel počas jesene 2005 by však mohol zmeniť stanovisko krajiny. Merkelová bola hlasnou odporkyňou členstva Ankary v EÚ, argumentujúc, že „udelenie kandidátskeho statusu Turecku [...] bolo chybou." Nemecko zostáva najvýznamnejším ekonomickým a obchodným partnerom Turecka. Ročný objem vzájomného obchodu vo výške 14 miliárd euro sa za posledných desať rokov zdvojnásobil. Takmer 14 percent tureckého exportu smeruje do Nemecka, zatiaľ čo 17 percent celkového exportu Nemecka ide do Turecka. V Turecku dnes pôsobí viac ako 1 100 nemeckých spoločností a Turecko každoročne navštívia viac než 3 milióny nemeckých turistov. V Nemecku v súčasnosti žije približne 2,5 milióna Turkov a 600 000 už získalo nemecké občianstvo. 

Veľká Británia, súčasný držiteľ rotujúceho Predsedníctva EÚ, je odhodlaná dodržať záväzok EÚ pokračovať v rozširovaní, a jednou z jej priorít je aj začatie prístupových rokovaní s Tureckom 3. októbra. Vo svetle nedávnych neúspešných referend o Ústave EÚ a hmatateľnej zmene nálady v niektorých európskych politických kruhoch by mohlo byť pre Londýn dosť ťažké tento zámer dodržať. Turecko je významným obchodným partnerom Veľkej Británie. V roku 2002 bola veľká Británia tretím najväčším exportérom do Turecka a šiestym najväčším príjemcom tureckého tovaru. Celková suma bilaterálnej obchodnej výmeny dosiahla v roku 2002 hodnotu 3,7 miliardy libier.

Francúzsko a Rakúsko prisľúbili uskutočnenie referenda o vstupe Turecka do EÚ. V oboch krajinách v tejto otázke zjavne narastá skepticizmus. Zatiaľ čo prezident Chirac bol hlasným, hoci vlažným podporovateľom žiadosti ambícií Ankary, po referende o Európskej ústave do popredia vystúpili výhrady francúzskej verejnosti. Chirac v júni 2005 vyhlásil, že EÚ by mala prehodnotiť plánované rozširovanie, a vyzval na konanie summitu o ďalšej budúcnosti procesu. Paríž a Ankara v roku 1998 podpísali Akčný plán, ktorý do francúzsko-tureckých vzťahov vniesol strategickú dimenziu. Francúzske spoločnosti sú na zozname najväčších investorov v Turecku, hoci Francúzsko je v poradí objemu investícií až na piatom mieste. Turecko v roku 2002 vyviezlo do Francúzska tovar v hodnote 2,12 miliardy USD, zatiaľ čo celková výška jeho importu dosiahla 1,76 miliardy USD. Francúzsko je štvrtým najväčším zdrojom turistov pre Turecko. Dnes sa však zdá, že francúzski lídri váhajú s poskytnutím jasnej a priamej odpovede na otázku, či a kedy začnú prístupové rokovania medzi EÚ a Tureckom. Medzitým sa na francúzskej politickej scéne na pozadí pomaly rastúceho odporu verejnosti voči prijímaniu nových krajín do európskej pätnástky začína výrazne presadzovať krajná, väčšinou antiislamská pravica.

 Z tradičného nepriateľa Turecka - Grécka, sa teraz stal takmer „fanúšik“ členstva Ankary v EÚ. Podľa Atén je lepšie mať Turecko „v klube“, než mimo neho. „Jednoducho veríme, že ak a keď [Turecko] vstúpi do Európskej únie, bude nútené dodržiavať tieto pravidlá a hodnoty. Tým by došlo k vyriešeniu väčšiny našich problémov,“ vyhlásil bývalý grécky minister obrany Yannos Papantoniou. Vláda premiéra Kostasa Karamanlisa by mala pokračovať v tejto „politike dobrej vôle.“

Kľúčovým spojencom Turecka sú Spojené štáty americké, a Washington verí, že EÚ by mala prijať stredozemnú moslimskú krajinu ako plnoprávneho člena. Pre Spojené štáty by členstvo Turecka v EÚ znamenalo stabilný modelový príklad pre celý islamský svet.

Poľsko, ktoré sa stalo plnoprávnym členom EÚ 1. mája 2004, je voči Turecku ostražité, pretože to by prijatí do klubu únie čerpalo masívnu podporu a bolo by pre úniu príliš veľkým sústom. Varšava však napriek tomu niekoľkokrát vyjadrila vstupu Turecka plnú podporu.  

Predseda Komisie José Manuel Barroso uviedol, že EÚ dodrží svoje záväzky, no zároveň sa jasne vyjadril, že nemožno ignorovať obavy európskej verejnosti z potenciálneho tureckého členstva. O signáloch, „vyslaných voličmi [by sa malo] seriózne diskutovať,“ uviedol. Komisia za týmto účelom oznámila svoj zámer začať vo všetkých členských štátoch diskusiu v občianskej spoločnosti o rozširovaní všeobecne a obzvlášť o vstupe Turecka. V roku 2006 bude na tento projekt vyčlenených približne 40 miliónov eur.

Aktuálne a ďalšie kroky

• Vo svetle rozhodnutia Európskej rady z decembra 2004 začali 3. októbra 2005 prístupové rokovania s Tureckom

• Začatie rokovaní si vyžaduje uzavretie komplexného predvstupového screeningového procesu, počas ktorého bude EÚ porovnávať tureckú legislatívu s acquis communautaire. Negociačný proces bude mať „otvorený koniec", a nebude ukončený pred rokom 2014.