Pozadie

Cyprus bol vďaka svojej strategickej polohe už od nepamäti úzko spojený s Európou. Dlhoročné putá medzi Cyprom a Európou naznačuje napríklad Správa Európskej komisie o žiadosti Cypru o členstvo v EÚ.

Chronologický prehľad vzťahov Cypru a EÚ

• 19. december 1972: vláda Cyperskej republiky uzatvára s ES Asociačnú dohodu, ktorá vstupuje do platnosti 1. júna 1973. Plná implementácia tejto dvojfázovej dohody mala viesť k colnej únii s trvaním 10 rokov.
• 1987: podpis Doplňujúceho protokolu na implementáciu druhej fázy dohody.
• 3. júl 1990: Cyperská republika podala oficiálnu žiadosť o členstvo vo vtedajšom ES.
• 30. jún 1993 : Európska komisia vydáva svoje Hodnotenie žiadosti Cypru, v ktorom uznáva európsku identitu a charakter ostrova, ako aj jeho poslanie stať sa členom ES, a potvrdzuje , že Cyprus spĺňa kritériá a je vhodným kandidátom na členstvo v ES.
• 1993: začiatok predbežných rokovaní Komisie s Cyprom, ktoré boli ukončené v roku 1995. Na tento účel cyperská vláda zriadila 23 pracovných skupín, ktorých úlohou bolo oboznámiť sa s jednotlivými negociačnými kapitolami acquis communautaire, s obsahom ktorých Cyprus musel harmonizovať svoju legislatívu a adaptovať sa na legislatívu Európskej únie.
• 24. jún 1994: Európska rada na Korfu stanovila, že ďalšia fáza rozširovania únie bude zahŕňať Cyprus a Maltu.
• 6. marec 1995: Generálna rada pre zahraničné vzťahy potvrdila, že Cyprus je vhodným kandidátom na vstup do únie a stanovila, že prístupové rokovania začnú šesť mesiacov po uzavretí Medzivládnej konferencie v roku 1996, berúc do úvahy jej závery.
• 27.-28. november 1995: Cyprus sa podpisom Barcelonskej deklarácie stal členským štátom Euro-stredomorského partnerstva, inštitucionálnej štruktúry na prehĺbenie vzťahov medzi EÚ a stredomorskými krajinami.
• 15. júl 1997: Komisia v dokumente „Agenda 2000“ uviedla, že prístupové rokovania s Cyprom môžu začať ešte pred dosiahnutím politického riešenia cyperského problému. Za jedinú autoritu pre rokovania medzinárodné právo považuje vládu Cyperskej republiky.
• december 1997 : na Luxemburskom summite EÚ bolo prijaté rozhodnutie o začatí ďalšieho kola procesu rozširovania s desiatimi kandidátskymi krajinami strednej a východnej Európy a Cyprom, ktoré zahŕňalo upravenú verziu predvstupovej stratégie a špeciálnu finančnú pomoc pre kandidátske krajiny.
• 31. marec 1998 : začatie prístupových rokovaní s Cyprom, Maďarskom, Poľskom, Českou republikou, Estónskom a Slovinskom v Londýne.
• marec 1998: bývalý prezident Cypru George Vassiliou sa stal hlavným vyjednávačom v procese prístupových rokovaní s EÚ a koordinátorom harmonizačného procesu.
• 12. marec 1998: prezident Cyperskej republiky vyzval cyperských Turkov, aby vymenovali svojich stálych zástupcov do negociačného tímu pre prístupové rokovania Cypru s EÚ. Vedenie cyperských Turkov túto ponuku odmietlo.
• november 1998: Komisia vydáva prvú Správu o pokroku Cypru smerom k členstvu v EÚ, v ktorej pozitívne hodnotí proces prijímania acquis na Cypre.
• 13. október 1999: Komisia vydáva svoju druhú Pravidelnú správu o pokroku Cypru smerom k členstvu v EÚ.
• 8. november 2000: Vydanie tretej Pravidelnej správy Komisie o pripravenosti Cypru na členstvo v EÚ, v ktorej sa uvádza, že Cyprus je jednou z iba dvoch kandidátskych krajín, ktoré úplne naplnili Kodanské politické a ekonomické kritériá, a ktoré dosiahli výrazný pokrok v harmonizácii s mnohými oblasťami acquis.
• 8. december 2000: Európska rada na summite v Nice privítala a podporila iniciatívu generálneho tajomníka OSN na dosiahnutie riešenia cyperského problému .
• jún 2001: Göteborský summit EÚ vydal „Cestovnú mapu“, v ktorej stanovil termín vstupu kandidátskych krajín, ktoré úspešne ukončia prístupové rokovania, na rok 2004 tak, aby sa tieto krajiny mohli zúčastniť na voľbách do Európskeho parlamentu už ako členovia únie.
• 13. november 2001: vydanie štvrtej Pravidelnej správy Komisie o pokroku Cypru smerom k členstvu v EÚ.
• december 2001: Laekenský summit EÚ stanovil úmysel EÚ, ukončiť prístupové rokovania s kandidátskymi krajinami do konca roku 2002.
• 12.-13. december 2002: oficiálne ukončenie prístupových rokovaní Cypru s EÚ na Kodanskom summite EÚ. Cyprus bol prvou z kandidátskych krajín, ktorá v určenom termíne uzavrela prístupové rokovania. EÚ rozhodla, že Cyprus a ďalších deväť kandidátskych krajín sa stane jej členmi 1. mája 2004.
• 16. apríl 2003: cyperský premiér Tassos Papadopoulos v Aténach podpísal Prístupovú zmluvu do Európskej únie.
• 1.máj 2004: Cyperská republika sa stala členskou krajinou Európskej únie.

Otázky

Turecko-cyperský konflikt

Cyprus bol vďaka svojej strategickej polohe v priebehu dejín kolonizovaný rôznymi koloniálnymi mocnosťami východného Stredomoria. Poslednou koloniálnou mocnosťou, ktorá okupovala Cyprus, bola od roku 1878 Veľká Británia. Na území Cypru po stáročia mierovo spolunažívali Cyprioti, Gréci i Turci. Grécki Cyperčania požadovali právo na národné sebaurčenie, ktoré im pod koloniálnou nadvládou chýbalo. Politiku tureckých Cyperčanov v období pred druhou svetovou vojnou možno označiť za opozičnú voči národným ašpiráciám Grékov. Prvým politickým zoskupením tureckých Cyperčanov bola KATAK (Strana ochrany tureckej menšiny), ktorá sa sformovala v roku 1943 a podporovala britskú koloniálnu nadvládu. V roku 1944 vznikla Turecká národná strana, ktorej ideologická inšpirácia pochádzala z Tureckej republiky.

Tzv. cyperský problém vznikol po 2. svetovej vojne, ktorá vyvolala celosvetovú vlnu snahy národov o sebaurčenie, sprevádzanú krízou koloniálneho systému. Keďže volanie gréckych Cyperčanov po národnom sebaurčení zostalo nevypočuté, rozhodli sa problém riešiť vojenským bojom za oslobodenie svojej krajiny spod koloniálnej nadvlády. Britská vláda, neschopná zvládnuť národnooslobodzovacie hnutie na Cypre, začala využívať turecký faktor a povzbudzovala Ankaru k intervencii. Turecká politika voči Cypru, ktorá do päťdesiatych rokov podporovala udržanie koloniálneho status quo, sa začala prikláňať k rozdeleniu ostrova po etnických líniách. Turecko v novembri 1956 vydalo memorandum, v ktorom navrhovalo geografické rozdelenie ostrova, spojené s presunom obyvateľstva. Tento návrh by viedol k vytvoreniu dvoch samostatných politických entít, gréckej a tureckej, pričom každá z nich by sa neskôr spojila so svojou materskou krajinou. Uvedené memorandum bolo základom tureckej politiky voči Cypru ďalších dvadsať rokov. Nástrojom jej implementácie na Cypre sa stali lídri tureckých Cyperčanov . Zmena orientácie Tureckej národnej strany sa odrazila aj v zmene jej názvu na Stranu tureckého Cypru (voľný preklad). Tureckí úradníci sa podieľali na založení tajných organizácií tureckých Cypriotov Volkan a neskôr TMT. Ich členmi boli najmä príslušníci paravojenských bezpečnostných síl, sformovaných tureckými Cypriotmi a príslušníkmi koloniálnej správy za účelom boja proti gréckemu národnému hnutiu.

V roku 1958 po vypuknutí národnostných zrážok a po návrhu britskej vlády na rozdelenie ostrova grécke národné hnutie na čele s arcibiskupom Makariom prijalo rozhodnutie o čiastočnej nezávislosti, ktorého podrobnosti boli rozpracované v Zürichu vládami Grécka a Turecka.

Vzniknutý ústavný dokument definoval obyvateľov ako Grékov alebo Turkov. Volené verejné funkcie sa obsadzovali v osobitných voľbách. V každom meste boli ustanovené oddelené samosprávne celky. Posty, obsadzované menovaním a povýšením, sa delili medzi Grékov a Turkov v pomere 70 ku 30. V armáde sa tento pomer zmenil na 60 ku 40. Prezidentom bol Grék a viceprezidentom Turek, každý z nich volený vlastnou komunitou. Komunita tureckých Cyperčanov mala právo veta v legislatívnej i výkonnej oblasti vlády. Turecký viceprezident mohol blokovať rozhodnutia prezidenta, zatiaľ čo fiškálna, správna a volebná legislatíva v parlamente si vyžadovala väčšinu v oboch komunitách.

V nasledujúcich rokoch napätie medzi oboma komunitami narastalo. V decembri 1963 medzi nimi prepukli ozbrojené zrážky. Predstavitelia tureckých Cyperčanov masovo odstúpili zo svojich funkcií a požadovali rozdelenie ostrova. Na demonštráciu rozdelenia ostrova „de-facto“ sa stiahli do enkláv. Ďalším cieľom vytvorenia enkláv bola politická a fyzická separácia oboch komunít.

15. júla 1974 došlo k štátnemu prevratu gréckych Cyperčanov , podporovanému aténskou vojenskou juntou, ktorý zvrhol volenú vládu prezidenta Makaria a požadoval pripojenie ostrova ku Grécku. 20. júla 1974 turecká armáda obsadila takmer 36% územia v chudobnejšej severnej časti Cypru, 40% gréckej populácie bolo násilne presťahovaných.

Valné zhromaždenie a Bezpečnostná rada OSN vydali množstvo rezolúcií, v ktorých požadovali rešpektovanie nezávislosti, jednoty a teritoriálnej integrity Cypru, návrat utečencov a odsun cudzích vojsk z ostrova. Rezolúcie však nedosiahli želaný efekt.

Základom riešenia „Cyperského problému“ sú dve Dohody na vysokej úrovni. Prvá dohoda medzi prezidentom Makariom a lídrom tureckých Cypriotov Raufom Denktašom, uzavretá vo februári 1977, a druhá dohoda medzi prezidentom Kyprianou a Raufom Denktašom, uzavretá v máji 1979, boli uzavreté pod záštitou Generálneho tajomníka OSN a hľadajú riešenie problému v súlade s rezolúciami OSN.

15. novembra 1983 líder tureckých Cyperčanov Rauf Denktaš ostrova vyhlásil Severocyperskú tureckú republiku v severnej okupovanej časti ostrova, ktorú však neuznala žiadna iná krajina okrem Turecka (a neskôr Azerbajdžanu). OSN tento krok odsúdila.

Od roku 1977 sa odohralo mnoho kôl rokovaní pod záštitou OSN, ale v žiadnom nedošlo k vyriešeniu. V januári 1989 cyperská vláda vydala „Návrh na ustanovenie federatívnej republiky a vyriešenie Cyperského problému“, ktorý bol v súlade s rezolúciami OSN o Cypre a s dvoma Dohodami na vysokej úrovni. 17. decembra 1993 prezident Clerides navrhol rozpustenie Národnej gardy a predanie všetkých jej zbraní do úschovy Mierových síl OSN na Cypre. Medzinárodné právo za jedinú legitímnu vládu dodnes považuje vládu gréckych Cyperčanov v Nikózii.

Aktuálne a ďalšie kroky

Summit Európskej únie 16.-17. decembra 2004 v Bruseli stanovil ako podmienku začatia prístupových rokovaní s Tureckom uznanie Cypru zo strany Ankary. Ankara to opakovane odmietala ako dodatočnú podmienku Bruselu, no Cyprus pohrozil vetovaním tureckého vstupu na summite. Po náročných rokovaniach summit stanovil, že rokovania s Tureckom by mali byť otvorené 3. októbra 2005 za podmienky, že dovtedy uzná Cyprus. Uznanie sa uskutoční prostredníctvom podpisu protokolu, ktorým Turecko rozšíri svoju asociačnú dohodu na všetkých desať nových členských krajín EÚ vrátane Cypru. Pôjde teda o akési kompromisné, „nepriame“ uznanie.