Vo víre revolučných udalostí 9. novembra, Günter Schabowski, tajomník ústredného výboru strany zodpovedný za informácie, na tlačovej konferencii prečítal vyhlásenie, v ktorom stálo, že občania východného Nemecka môžu slobodne vycestovať do západného Nemecka. Hoci malo opatrenie pôvodne platiť až od nasledujúceho dňa, chyba Schabowského spôsobila, že na hraničných checkpointoch sa okamžite nazbierali desaťtisíce ľudí. Ešte v tú noc padol Berlínsky múr.

Ewald König, šéfredaktor EurActiv.de, spomína na historickú tlačovú konferenciu.

„Bol som veľmi unavený. Noc predtým som strávil pri československej hranici v Bavorsku, v meste Schirnding. Bola tam nekončiaca kolóna trabantov s emigrantmi z NDR, všetci mali medzi 20-30 rokov. Prichádzali 24 hodín denne a snažili sa obchádzkou cez územie ČSSR dostať do západného Nemecka.

Bola tam veľmi zvláštna atmosféra. Úplne iná ako rok pred tým, kedy prvých emigrantov prechádzajúcich z cez Maďarsko Maďarsko je jednou z nových členských krajín, do Európskej únie vstúpilo rovnako ako Slovensko v máji 2004.viac na www.EuropskaUnia.sk »a Rakúsko vítali so šampanským, fotografmi a televíznymi štábmi.

Za dva dni tadiaľ prešlo takmer 50 000 ľudí. Schirnding bolo miesto, kde NDR prichádzala o svoju mladú populáciu.

Bol som na ceste z Bonnu do Berlína, keď som sa neplánovane rozhodol zastaviť sa v Schirndingu. Chcel som tam len rýchlo nazrieť a získať nejaký materiál, no zostal som oveľa dlhšie, ako som plánoval.

Nevedel som sa prinútiť to miesto opustiť ako som počúval príbehy mladých ľudí, ktorí utekali z komunistickej časti Nemecka, opúšťali svoje rodiny bez tohto, aby sa im zverili so svojimi plánmi. Tú noc som spal len jednu hodinu v prenajatom aute na ceste do Frankfurtu. Bola veľká zima. Odtiaľ som letel do Berlína.

Keď som dorazil do Medzinárodného press centra (IPZ) vlády NDR na Mohrenstrasse vo východnom Berlíne bol som skutočne vyčerpaný. Rozprával som sa s kolegami, počúval niektoré nové klebety.  

Stačí, pomyslel som si, a chcel som z IPZ odísť. Bolo niekoľko minút pred šiestou večer, a ja som nebol presvedčený, že chcem pokrývať tlačovú konferenciu s Günterom Schabowskym, ktorá bola naplánovaná na 18:00. Bolo ohlásené, že má informovať o výsledkoch stretnutia ústredného výboru SED. Považoval som to za dostatočne nudné na to, aby som dal prednosť krátkemu spánku. Vtedy som ešte nevedel, že aj nasledujúce dve noci budú bez spánku.

Bol som na odchode z budovy IPZ z prvého poschodia. Tlačová miestnosť bola na prízemí. Vtedy som ale musel uhnúť, pretože išla skupina mužov na čele so Schabowskym a jeho suitou. Takže som zmenil názor. Ak ide na tlačovku už teraz, bolo by hlúpe odísť a možno o niečo prísť.

Takže som sa vrátil do tlačovej miestnosti plnej ľudí. Nebola šanca si sadnúť, tak som zostal stáť vzadu – na strategickom mieste, kde som mohlo sledovať čo hovorí, ale tiež mal možnosť odísť, ak by som začal zaspávať pri jeho byrokratickom nudnom monológu.

Schabowski otvoril tlačovku presne tak ako som sa obával. Rozprával o priebehu stretnutia ústredného výboru SED, nič, o čom by stálo za to písať.

Niektorí novinári z NDR však mali zaujímavé otázky. Bolo to po prvýkrát, čo boli aj kritické. Napríklad sa ho opýtali, čo on osobne urobil proti kultu osobnosti. Erich Honecker, šéf strany a štátu bol 43-krát vyobrazený v jednom vydaní najdôležitejšieho denníka Neues Deutschland (ND). Schabowski, ktorý bol zároveň šéfredaktorom ND odpovedal, že nemá žiadny vplyv na výber obrázkov  vo svojich novinách. Dokonca priznal, že ako šéfredaktor je „subjektom rovnako ako objektom politiky, ktorú dnes popierame“. Dnes sme múdrejší ako kedysi, dodal.

Napriek tomu to vyzeralo, že 53 minútová tlačová konferencia skončí bez senzácií. Bol to korešpondent talianskej agentúry ANSA Riccardo Ehrman, ktorý sedel pri kraji pódia a spýtal sa Schabowského otázku.

Bolo presne 18:53, keď sa Ehrman svojím typickým talianskym prízvukom spýtal: „Spomenuli ste niektoré chyby. Nemyslíte si, že bolo veľkou chybou urobiť návrh nových pravidiel vycestovania, ktorý ste ohlásili pred niekoľkými dňami?“

Až do tej chvíle Schabowski nepovedal ani jedno slovo o zmene možnosti vycestovať. Načiahol sa za listom papiera do svoje tašky a do svojho saka. Vyzeral nerozhodnutý a neistý. Nevedel správne formulovať svoje vety a prečítal niečo o návrhu zrušenia cestovných obmedzení pri vycestovaní z NDR.

Atmosféra v tlačovej miestnosti bola zrazu nabitá elektrinou. Schabowski si uvedomil úžas novinárov. Nemali o nových opatreniach ani páru. Povedal im: „Nie som si celkom istý, či vám táto informácia bola posunutá. Predpokladám, že ste už dostali vyhlásenie.“

Nikto však žiadne vyhlásenie nedostal, lebo žiadne nebolo.

Potom veľmi váhavo povedal: „Vyjadrujem sa veľmi opatrne, pretože nemám všetky najnovšie informácie. Dostlal som túto informáciu len pár minút pred tým, ako som prišiel sem.“

Všetci sme mali pocit, že Schabowski sa zabudol zmieniť o nových pravidlách vycestovania, kým sa Riccardo Ehrman nespýtal.

Kľúčová otázka ale nebola Ehrmanova, ale prišla od Petra Brinkmanna, korešpondenta nemeckého Bild-u. Sedel priamo v prvej rade pred Schabowskym a spýtal sa: „Kedy vstúpia do platnosti? Okamžite?“

Historický okamih je, keď Schabowski odpovedal: „Prichádzajú do platnosti – podľa môjho názoru – okamžite, bez odkladu.“

Brinkamannova ďalšia otázka: „Tiež pre Západný Berlín?“

Schabowski odpovedá: „Áno, ľudia môžu opustiť NDR a ísť priamo do Západného Berlína“.

Tu Schabowski skončil vetu a tlačová konferencia sa vymkla z pod kontroly. Sám si neuvedomil všetky dôsledky svojho oznámenia. Odišiel do svojho domu vo Wandlitz na okraji Berlína, kde všetci pohlavári žili v uzavretej oblasti.

O devätnásť rokov neskôr dostal Riccardo Ehrman cenu z rúk prezidenta Horsta Köhlera za položenie tej kľúčovej otázky, ktorá otvorila múr. Köhler nevedel, že Ehrman zvykol rozprávať veľa príbehov, ktoré boli kombináciou faktov a výmyslov. Pretože rozhodujúca otázka neprišla od Ehrmana, ale od nemeckého novinára Petra Brinkmanna.

Chcel som zavolať do svojich novín a ohlásiť článok, ale ako obvykle nemohol som sa dosať na linku. Odišiel som z press centra a kráčal k check-pointu Charlie, kde som z jednej gréckej reštaurácie zavolal do redakcie a nadiktoval článok. O niekoľko hodín múr padol. Prvý hraničný priechod bol otvorený na Bornholmer Strasse o 11.29 v noci. Bola to najbláznivejšia a najšťastnejšia noc v nemeckej histórii.“