Kríza vyvolala intenzívne diskusie o možnom nahradení dolára v pozícií svetovej rezervnej meny. Pre mnohých bolo euro prirodzenou možnosťou. Pozícia spoločnej európskej meny sa za posledný rok značne oslabila a vznikli pochybnosti o dlhodobej kohézii eurozóny.

Úporné opatrenia gréckej vlády, ani sľuby solidarity či spoločný podporný mechanizmus EÚ a Medzinárodného menového fondu nedokázali investorov dostatočne upokojiť. Gréci pri pôžičkách platia takmer dvojnásobné úroky ako Nemci a o 50 % viac ako platili pred polrokom.

Nestabilná situácia od eura odrádza najmä národné banky z Ázie. Centrálni bankári zhromažďujú „zásoby“ v tzv. „tvrdej mene“ pre prípad núdze, najčastejšie na pokrytie importu alebo splácanie zahraničných dlhov ak by nastala katastrofa.

Kľúčovým faktorom rezervnej meny je jeho likvidita a schopnosť dlhodobo si udržať hodnotu. Podľa údajov MMF podiel eura na rezervách koncom roku 2009 bol na úrovni 27,4 % v porovnaní s 18 % v čase, keď ho začiatkom roku 2000 zaviedli. Podiel dolára sa v súčasnosti pohybuje okolo 62 %.

Napriek tomu jednou z hlavných prekážok, aby sa euro mohlo stať svetovou rezervnou menou je kvalita a likvidita jeho trhu s vládnymi dlhopismi v porovnaní s alternatívou americkej štátnej pokladne US Treasury.

Objem dlhopisov eurozóny so splatnosťou viac ako rok je o 50 % vyšší ako majú Spojené štáty a nemecký trh by mohol byť adekvátnym a likvidným bezpečným miestom pre ukrývanie rezerv.

No nemecké štátne dlhopisy tvoria len 19,5 % celkového objemu krajín eurozóny. Spoločný podiel Talianska, Portugalska, Írska, Španielska a Grécka, ktoré majú najväčšie problémy, je takmer 45 %.

Aj keď si správcovia rezerv nemusia myslieť, že hrozí zánik eura, možnosť kapitálových strát, únik likvidity a dokonca odporúčanie MMF, aby európske krajiny reštrukturalizovali dlhy ich značne odrádzajú aj od nemeckých dlhopisov.

(EurActiv/Reuters)