Hlavná stránkaPodnikanie a prácaMobbing, história a príčiny vzniku

Mobbing, história a príčiny vzniku

Autor: Mária Riomská

(09.09.2011)

Autorka popisuje príčiny vzniku mobbingu a možnosti, ako mu na pracovisku predchádzať.

Sú ešte pre demokratický svet dôležité ľudské práva a zákonnosť? Nie sme čoraz viac svedkami, že dnešná doba sa nesie v znamení rôznych trendov, bohužiaľ častokrát negatívnych.

Jedným z nich sú predovšetkým komplikované medziľudské vzťahy, alebo boj medzi ľuďmi a skupinami, závisť, nenávisť a ohováranie. Všetky tieto skutočnosti môžeme stručne nazvať novým pojmom „mobbing“. Ten má svoje miesto všade a ako jedna z foriem nežiadúcej agresivity v medziľudských vzťahoch, ako závažná deformácia sociálnych vzťahov vyvoláva dlhodobejší až patologický jav, stupňujúce sa psychické zaťaženie a snahu uniknúť zo situácie akýmkoľvek spôsobom až samovraždou.

Pozadie

 

Autorka je predsedníčkou OZ Práca a vzťahy.

Ak sa pozrieme do histórie, slovo “mobbing” ako prvý použil Konrad Lorenz, keď popisoval skupinové chovanie u zvierat. Označil ním útoky skupiny zvierat na jednotlivcov rovnakého druhu. Neskôr na tento termín upozornil švédsky detský lékar Peter Paul Heinemann, ktorý pomenoval takto veľmi deštruktívne chovanie u detí, keď skupina detí napadá iné, obyčajne osamotené dieťa.

Vedecká diskusia o šikanovaní sa začala až v roku 1969 v Škandinávii zásluhou priekopníka v oblasti výskumu, Nóra Dana Olweusa. Šikanovanie definoval ako opakovanú agresivitu jednotlivca alebo malej skupiny agresorov proti jednotlivcovi alebo malej skupine obetí. Už vtedy upozorňoval, že šikanovanie je asi najrozšírenejší z problémov, ktoré ohrozujú duševný a mravný vývin školopovinných detí. O šikanovaní se začalo hovoriť najskôr v súvislosti s jeho zvýšeným výskytom na školách a zhruba o 15 rokov neskôr bola venována pozornosť i šikanovaniu na pracovisku.

O ďalšie rozšírenie tohto výrazu sa tiež zaslúžil aj švédský sociológ práce a priekopník mobbingu profesor Heinz Leymann, keď si všimol určitý druh správania v pracovnom prostredí. Na základe intenzívnych výskumov vytvoril definíciu mobbingu (1984). O mobbingu možno hovoriť vtedy, keď na postihnutého útočí aspoň raz za týždeň aspoň pol roka jedna alebo viac osôb. Ide o zámerné ponižovanie ľudskej dôstojnosti, o poškodzování konkrétneho zamestnanca aktívnym trvalým psychickým tlakom. U nás prvý výskum šikanovania v 70. rokoch urobili psychológovia Miron Zelina a Michal Palovkin.

Aj moje skúsenosti ukazujú, že keď sa isté skupiny ľudí v malom odbore, či útvare dajú dokopy proti niekomu tretiemu a snažia sa mu ponižovaním, osočovaním, klebetami alebo izoláciou znepríjemniť život, ba dokonca ho vyštvať z kolektívu -  máme tu problém zvaný „mobbing“.

Pojem mobbing pochádza z anglického „to mob“, čo v preklade znamená niečo obliehať, obklopiť alebo na niečo naraziť, utlačovat, urážať, napádať, vrhať sa na niekoho. Možno ho charakterizovať ako trvalé, systematické a intenzívne útoky, intrigy a šikanovanie väčšieho počtu pracovníkov alebo nadriadeného (mobér) voči jednotlivcovi alebo menšej skupine (obeť), je to teror riadený kolegami na pracovisku.

Ich podstatou je vôľa ublížiť, ponížiť, zničiť, sabotovať prácu obete, či znepríjemňovanie pracovných podmienok do tej miery, aby obeť nedokázala odviesť dobrú prácu. Všetko toto sa deje psychickým terorom. Ide o ťažkú poruchu komunikácie alebo vzťahov v kolektíve spolupracovníkov, o formu nežiaducej agresivity v medziľudských vzťahoch, o najzávažnejšie deformácie sociálnych vzťahov, rolí a noriem života.

Mobbing spôsobuje obetiam obrovské psychické utrpenie, čím môže poškodiť psychické zdravie a často zanecháva aj trvalé následky.

Ako príklad na prejavy mobbingu možno uviesť:

  • Vojdete do miestnosti. Vaši kolegovia okamžite zmĺknu. Vyhýbajú sa očnému aj fyzickému kontaktu. Tvária sa, že vás nevidia.
  • Zistíte, že niekto vás musí ohovárať. Vaši priatelia a známi sa začnú správať zvláštne. Nevyhľadávajú už vašu spoločnosť. Je pre nich nepríjemné, keď ich vidia vo vašej spoločnosti.
  • Dokončili ste projekt a papiere ste si uložili do zásuvky. Na druhý deň ráno prídete - a zásuvka je prázdna. Nikto nič nevidel. Nikto vám nepomôže hľadať.
  • Šéf vás odstaví od komunikácie. Nedostávate informácie. Vaše úlohy sú len smiešne úložky v porovnaní s inými. Každú maličkosť po vás šéf kontroluje.
  • Ba dokonca šéf začne zvolávať porady, kde sa stanú Vaše úlohy kontrolované pomocou ostatných kolegov.

Takýchto a podobných príkladov by sa dalo uviesť ešte veľa.

Prečo sa však v takýchto prípadoch osoba, ktorá sa postupne stáva obeťou nebráni? Jednoducho preto, lebo si myslí, že na pracovnisku je jediná osoba, ktorú šikanujú a že ak to niekomu povie, všetci si budú myslieť, že je hlúpa a práci nerozumie a nedokáže ju zvládnuť.

Alebo podľa informácií, ktoré prenikajú vo verejnosti, si obeť myslí, že s prejavmi mobbingu sa stretávajú iba ľudia, ktorí sú odlišní, napr. farbou pleti, náboženstvom alebo nejakým handicapom. 

Hlavným problémom mobbingu je, že každý jeho prejav izolovane pôsobí ako celkom normálna, dennodenná nezhoda. Len vy viete, že tieto nezhody sa dejú denne a že situácia trvá už dlho. Ak si začnete sťažovať, budú sa vám po chvíli ľudia vyhýbať, pretože nikomu sa nechce počúvať dookola tie isté náreky. Ako obeť mobbingu ste vo veľmi zlej situácii.

Ako charakterizovať mobéra, teda osobu, ktorá útočí?

Mobéri majú určité typické osobnostné črty – mnoho z nich patrí do skupiny tzv. sociopatov, ľudí neuznávajúcich nič iné než svoje vlastné pravidlá a zákon silnejšieho resp.hlasnejšieho, ktorý má na pracovisku lepšie konexie. Mobér útočí z pocitu nedocenenosti až menejcennosti. Ďalšími potenciálnymi mobérmi sú tzv. karieristi. Takíto ľudia sa snažia presadiť sa na úkor druhých, nevynímajúc formu trefných úderov pod pás. Mobér nedokáže predvídať jeho reakciu obete a má pocit ohrozenia z jeho strany, a preto ho chce zo svojho prostredia odstrániť, jedná pre studený, vypočítavý kariérizmus bez štipky emócií.

Prax nám ukazuje, ako málo závisí mobbing od osobnostných vlastností obete. Hocikto z nás sa môže stať obeťou mobbingu. Často ide o ľudskú nezhodu alebo vyvolanie snahy ovládnuť toho druhého. Obeť ako  typ človeka je príliš „mäkký“ alebo príliš nízko postavený, vhodný objekt pre ľudí, ktorí si potrebujú dokazovať svoju nadradenosť, často je im konkurentom.

Podľa odborníkov súvisí nárast mobbingu so stále tvrdším bojom o existenciu a o kariéru. Ste príliš dobrý a šéf sa bojí, že ho prerastiete, alebo ste nežiadúcou konkurenciou voči menej pracovitým kolegom.

Mnohí sa stali obeťami mobbingu preto, že sa ich firma potrebovala zbaviť bez odstupného. Znie to síce paradoxne, ale obeťami psychického teroru na pracovisku nebývajú neschopní a leniví jedinci. Práve naopak, obvykle sú to usilovní a svedomití ľudia. Majú však smolu, pretože sa nezaradili do sivého priemeru a nesplynuli s davom. Impulzom sa môžu stať tak nadpriemerné výsledky, ako aj prílišná skromnosť, či utiahnutosť. Rovnako aj nezapadnutie do kolektívu a jeho zvyklostí.

Možno si kladiete otázku čo s tým možno v našej spoločnosti robiť? Ak sa stanete obeť mobbingu, ako sa môžem brániť ?

Žiaľ v našej spoločnosti je ešte stále veľmi nízke právne povedomie občanov a nie je tomu inak ani v pracovno-právnych vzťahoch. Potom sa niet čo diviť, že niektorí „tiež zamestnávatelia“ používajú praktiky, ktoré neraz hraničia s kapitalizmom najhrubšieho zrna v zmysle „vykorisťovania človeka človekom“.

Takéto protiprávne a možno konštatovať aj protiľudské konanie možno v súčasnosti pozorovať vo všetkých sférach pracovného prostredia, štátnu správu nevynímajúc.

Slovenská legislatíva však tento pojem nepozná. V zákonoch nie sú konkrétne odkazy na riešenie problému mobbingu, psychického terorizovania a ponižovania na pracovisku.

O tom, že tu máme problém s výskytom veľmi nežiadúceho  javu v spoločnosti svedčí aj nasledovný príklad:

„Asi mesiac pred skončením zmluvy mi začali v práci dávať najavo, že nie sú so mnou spokojní," hovorí obeť mobbingu. "Prekvapilo ma to, pretože som dva roky viedla pobočku firmy a dosahovali sme dobré výsledky. Nakoniec vysvitlo, že šéfov priateľ prišiel o prácu a bolo treba nájsť mu miesto." Obeť sa bránila, ale v boji so zamestnávateľom neuspela a kvôli psychickému tlaku na pracovisku musela začať brať lieky a schudla 15 kíl.

Aj druhý príklad ukazuje na obeť mobbingu: "Zrazu som začala dostávať od vedúcej nezmyselné príkazy. Samozrejme medzi štyrmi očami.A keď som ich vykonala, šéfka poprela, že by mi niečo podobné prikázala. Kolegovia začali na mňa pomaly pozerať ako na nekompetentnú osobu. Potom mi prikázali zostať doma a chceli, aby som podpísala novú zmluvu. Bolo jasné, že sa ma chcú zbaviť, tak som to vzdala a chcela som sa dohodnúť na slušnej výpovedi. Skončilo to tým, že ma zažalovali za hrubé porušenie pracovnej disciplíny."

"Aj v poslednom rozhovore  mi šéfka povedala: "Už viac ako dva roky Vám hovorím, hľadajte si niečo. Aj sama som Vám dávala ponuky z internetu. Veď na internete je ich dosť" Alebo: „Vari tu nechcete ostať do dôchodku..“"

Je veľa takýchto a podobných príkladov, ako sa šíria prejavy mobbingu.

Je možné zvládnuť takéto situácie bez ujmy na zdraví? Určite nie, psychické týranie, ponižovanie a šikanovanie sa na obetiach podpíše vážnym ochorením a dlhou práceneschopnosťou.

Odborníci tiež upozorňujú, že mobbing znamená pre ekonomiku obrovské finančné straty - vyčísľujú sa až v miliardách eur. Útoky mobbingu sú pre obeť vysoko škodlivé.

Podľa výskumov veľa obetí dlhotrvajúceho mogginbu trpelo takzvanou post-traumatickou stresovou poruchou. Obete sa dokonca často pokúšajú o samovraždu, až 15% samovrážd vo Švédsku boli dôsledkom mobbingu. Napríklad vo Francúzsku je mobbing od roku 2002 považovaný za trestný čin a vznikli tu poradne pre mobbing.

A ako je to u nás? Čo na to zákon?  Zákony by mali ochraňovať aj duševné zdravie zamestnancov.

Podľa názoru odborníkov na základe skúseností zo Švédska, Nórska a Fínska dôsledkom mobbingu je psychosociálny pracovný úraz, ktorý treba hodnotiť rovnako vážne ako iné poškodenia zdravia na pracovisku.

V našej legislatíve nenachádzame konkrétne odkazy na riešenie problému mobbingu. Ani žiadna inštitúcia nemá kompetenciu tento problém riešiť. Ale napriek tomu mobbing je na pracoviskách veľmi častý, ako ukazujú aj moje príbehy, a moje skúsenosti.  

Spoločnosť by to nemala tolerovať. Je najvyšší čas, aby sa o tom verejne písalo. Malo by sa to trestať podľa paragrafu, aby si ľudia dobre rozmysleli, či budú mobbing robiť. Nie je to fér, ničiť a znepríjemňovať druhému život človeka na pracovisku. Malo by to spadať pod trestný zákon. Veď tu ide o preukázané ublíženie na zdraví.

Ako sa dajú takéto prejavy riešiť a kde hľadať pomoc? Je každému zrejmé, že je to spôsob „manipulácie“ človeka s druhým človekom v práci. Nakoľko tu ide o ublíženie na zdraví pozrime sa na to z trestnoprávneho hľadiska, na to, aby boli takéto prejavy trestne postihované, musia byť splnené dve podmienky trestnej zodpovednosti, t.j. materiálna stránka a formálna stránka trestného činu. 

Materiálna stránka trestného činu spočíva v tom, že sa páchateľ dopustil konania, ktoré spĺňa znaky konkrétneho trestného činu tak, ako sú vymedzené v trestnom zákone. Formálna stránka trestného činu spočíva  jednak v úmysle páchateľa  takého konania sa dopustiť a že miera spoločenskej nebezpečnosti jeho konania dosahuje intenzitu uvedenú v zákone.

Ale  ak to nemáme v zákone, a to nemáme, tak obeť psychických útokov, intríg, šikany a násilia na pracovisku sa nemá, kde brániť a ani na koho obrátiť.  Pre právny štát by bolo vhodné riešiť takéto pracovné problémy formou právneho poradenstva a s odvolaním sa na zákon.

Ale zatiaľ som nenašla inštitúciu, ktorá by mala kompetenciu riešiť a postihovať takéto sústavné a intenzívne psychické útoky, intrigy a šikanovanie väčšieho počtu pracovníkov alebo nadriadeného voči jednotlivcovi alebo menšej skupine. 

Ak sa obeť rozhodne ísť k lekárovi, tento ju posiela k odborníkovi psychiatrovi, kde sa uvedie diagnóza - depresia, na ktorú sa predpíšu lieky. Ale tu ide o niečo iné a o inú diagnózu. Je pravda, že psychický teror na pracovisku spôsobuje obeti problém v oblasti psychického i fyzického zdravia. To vidia aj lekári. Preto dôsledky psychického teroru na pracovisku rozdelili do dvoch hlavných skupín:

  • 1. Psychické následky – tie začínajú na základe rozširovaných fám a ohovárania pochybnosťami o sebe, hľadaním viny v sebe samom, strácaním sebadôvery a sebaúcty. Obeť je neustále vystavovaná obrovskému stresu, ktorý negatívne ovplyvňuje schopnosť koncentrovať sa. Často nastupujú depresie, stavy úzkosti, nespavosť, prípadne nechutenstvo. Psychický teror na pracovisku vedie často k totálnemu duševnému a telesnému vyčerpaniu. Stáva sa, že obeť v niektorých prípadoch vidí iba jediné východisko, nedokáže nájsť žiadne riešenie a siahne si na život.
  • 2. Psychosomatické následky – tie sa prejavujú poruchami činnosti srdca a krvného obehu, bolesťami hlavy, chrbtice, kožnými chorobami, ochorením tráviaceho traktu a čriev, chorobnými poruchami spánku. Človek, ktorý takúto psychickú vojnu na pracovisku zažíva na vlastnej koži, má strach a žije v neustálom napätí. Toto napätie nedokáže utlmiť ani počas voľna a svojej neprítomnosti v neprajnom prostredí. Veľmi často sa stáva, že tento tlak obeť nevydrží a rieši to výpoveďou zo zamestnania.

Čo môže byť motívom sústavného psychického teroru na pracovisku? Čo je cieľom ľudí, ktorí v práci využívajú túto cestu? Podľa výskumov, ktoré sa v súvislosti s týmito otázkami uskutočnili, môžeme uviesť niekoľko základných motívov:

  •  je ohrozený sociálny status toho, kto tieto útoky koná,
  • je ohrozená jeho práca alebo funkcia,
  • je ohrozená jeho sloboda v konaní a rozhodovaní,
  • chce sa citiť bezpečne a byť uznávaný,
  • snaha prinútiť každého jednotlivca, aby sa mu prispôsobil,
  • antipatia, odpor voči jednotlivcovi,
  • sadistické motívy,psychický útok pre potešenie,
  • odvracanie nudy na pracovisku,
  • komplex menejcennosti.

Cieľom psychických útokov na pracovisku je:  

  • zamedziť obeti medziľudskú komunikáciu,
  • znížiť na minimum spoluprácu s obeťou,
  • zablokovať jej sociálne väzby,
  • poškodiť jej sociálnu vážnosť,
  • vytlačiť obeť z pracovného kolektívu či pracovného miesta.

Aj keď v našich podmienkach zatiaľ neexistuje oficiálna inštitúcia, ktorá by psychický teror na pracovisku postihovala, moje skúsenosti ukazujú, že ľudia sú vo vzťahoch na pracovisku často ako vlci. Len čakajú na chybu toho druhého a sú pripravení skočiť.

U nás takto fungujú väčšie podniky, úrady štátnej správy, armáda a pod. Práve pre tieto organizácie je charakteristické hierarchické usporiadanie pozícií - funkcií. Postup na vyššiu funkciu, je založený okrem iného aj na “zásluhovosti”, čo dáva živú pôdu pre vznik mobbingu, hlavne vtedy, keď na obsadenie jedného pracovného miesta je viac kandidátov.

Isť za právnikom a pýtať si právnu radu, to nie je možné. Právnik nemá možnosť pomôcť, nemá na  takéto ľudské správanie zákon, ktorý by mu umožňoval konať.

V posledných desiatich rokoch na Slovensku vzniklo veľa inštitúcii, ktoré majú vo svojom  názve ochranu ľudských práv, napríklad Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, či Verejný ochranca práv. Ale nemajú kompetenciu riešiť správanie toho, kto vykonáva psychický teror na pracovisku. Na to je potrebná legislatívna úprava.

Z legislatívnych opatrení za najdôležitejšie považujem presne definovať, čo treba považovať za prejavy psychického teroru, mobbingu, bossingu na pracovisku, a čo nie a zapracovať to  do Trestného zákona. Tu by mali byť zahrnuté postihy tých osôb, ktoré tento psychický teror vykonávajú a kompetencie riešenia jednotlivých prípadov a spôsob podania opravných prostriedkov (odvolanie).

Administratívne opatrenia by mohli zahrnúť, kde a akou formou môžu pracovníci svoje sťažnosti podať, ich evidencia a posúdenie ďalšieho postupu. Do administratívnych opatrení by som zaradila aj poradenskú činnosť.

Po negatívnych skúsenostiach pri vyšetrovaní prípadov šikanovania za dôležité pokladám, aby bola zachovaná anonymita sťažovateľa do doby začatia alebo ak prípad vyžaduje aj počas vyšetrovania.

Do výchovných opatrení môžeme zaradiť pravidelné odborné školenie pracovníkov riešiacich problém mobbingu. Tu nemôžeme zabudnúť na právnu výchovu, tréningov asertívneho správania, aby sami vedeli posúdiť závažnosť svojho správania, aby adekvátne reagovali na rôzne podnety alebo sa odpútali od nich. Je tu dôležité, aby sa pracovníci naučili určitým zásadám psychohygieny, zvyšovali odolnosť voči stresovým situáciám. Nemalé možnosti tu vidím v sebamonitorovaní a v následnej sebavýchove, kde by bolo možné využívať niektoré ďalšie z behaviorálnych techník.

Veľmi dobre vieme, že šikanovanie, mobbing, bossing  na pracovisku je závažným problémom. Často vidíme iba škody ktoré pociťujú obete šikanovania, tých, ktorí ostali na invalidnom dôchodku. Ak túto problematiku hodnotíme z celospoločenského hľadiska, tak to spôsobuje nemalé ekonomické škody.

Ako ukazujú  aj doterajšie moje úvahy, je najvyšší čas, aby sa začala verejná diskusia, aby ľudia viac vedeli, že tu psychický teror na pracovisku je a stále viac sa medzi nami šíri. 


Reklama

SPONZOR SEKCIE

Reklama

PARTNERI

EEN AmCham

Komentár

Stephane Arditi (15.12.2014)

Pozor! Byrokrati sú aj vo vašej kúpeľni!

Pozor! Byrokrati sú aj vo vašej kúpeľni!

V EÚ dokážeme prijať opatrenia, ktoré pomôžu nám všetkým. Ale nie ak budeme počúvať len senzácie chtivých kritikov, píše Stephane Arditi.

© 2003-2014 I-Europa, s.r.o. Obsah tejto stránky je autorským dielom. Akékoľvek porušenie autorských práv zakladá občianskoprávnu a trestnoprávnu zodpovednosť protiprávne konajúcej osoby. Viac informácií je možné nájsť v sekcii Ochrana autorského práva. ISSN 1337-0235