Pozadie

Cieľom ESDP je doplniť a teda posilniť schopnosť EÚ konať za jej hranicami prostredníctvom rozvoja civilných a vojenských možností pre predchádzanie medzinárodným konfliktom a krízový manažment. Centrálna vízia bola načrtnutá v bezpečnostnom strategickom dokumente „Bezpečná Európa v lepšom svete“, ktorý pripravil Javier Solana, generálny tajomník Rady a Vysoký predstaviteľ EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

Maastrichtská zmluva z roku 1992 bola prvá, ktorá obsahovala ustanovenia o zodpovednosti EÚ za všetky otázky týkajúce sa jej bezpečnosti, vrátane eventuálneho vytvorenia spoločnej obrannej politiky. Zmluva tieto úlohy definovala ako súčasť Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Predpokladala, že Európska únia (resp. Európske spoločenstvá), ktorá nemá vlastné vojenské kapacity, požiada Západoeurópsku úniu (ZEÚ) o vytvorenie a implmentovanie plánovaných vojenských krokov v jej mene.

Amsterdamská zmluva z roku 1997 už do svojho textu zakomponovala „Petersbergské úlohy“ ZEÚ (humanitárne a záchranné akcie, úlohy udržiavania mieru a úlohy bojových síl v krízovom manažmente, vrátane mierotvorných úloh). To vytvorilo základ pre operatívny rozvoj ESDP.

V decembri 1998, na britsko-francúzskom summite v St. Malo, sa lídri oboch krajín zhodli na potrebe „možností autonómnej akcie, podporenej dôveryhodnými ozbrojenými silami“. Konflikty v Bosne-Hercegovine a v Kosove dodali diskusiám o potrebe európskych akcieschopných obranných schopností ostrie aktuálnosti.

Na summite v Kolíne 3. júna 1999 sa európski lídri dohodli na spoločnej obrannej stratégii. Deklarovanou snahou bolo zakomponovať ZEÚ do štruktúry EÚ do konca roku 2000, čo sa v podstate podarilo dosiahnuť Marseillskou deklaráciou v novembri 2000.

Zmluva z Nice (2000) vstúpila do platnosti 1. februára 2003. Obsahuje dodatky, ktoré odrážajú operatívny rozvoj ESDP ako nezávislého projektu EÚ.

Na summite v Nice (7.-9. december 2000) sa vtedajších 15 členských krajín formálne dohodlo na vytvorení jednotky rýchleho nasadenia o sile 60 000 mužov.

Pracovná skupina Európskeho konventu pre obranu vo svojej záverečnej správe, vydanej 16. decembra 2002, navrhla vytvoriť Európsku agentúru pre výzbroj a strategický výskum, ktorá by inkorporovala užšiu, už existujúcu, spoluprácu v oblasti obrannej výzbroje a výstroja medzi niektorými členskými krajinami (OCCAR, LoI).

Vojna v Iraku, ktorá rozdelila členské krajiny Európskej únie, čiastočne zbrzdila snahy vytvorenie spoločnej obrannej politiky a rozprúdila debatu o tom, či a nakoľko má byť európska obranná politika vykonávaná mimo štruktúry NATO - inak povedané, nakoľko sa má viazať na vojenské kapacity USA. 29. apríla 2003 sa však stretli na minisummite zástupcovia Francúzska, Nemecka, Belgicka a Luxemburska, aby položili základ európskej obrannej aliancie. Minisummit bol účastníkmi prezentovaný ako snaha vdýchnuť európskej obrannej iniciatíve nový život, niektoré členské krajiny ho však považovali za cestu k dvojrýchlostnej Európe.

Míľnikom v oblasti spolupráce s NATO boli tzv. dohody „Berlín plus“ z roku 2003, ktoré načrtávajú možnosť spolupráce medzi oboma organizáciami a umožňujú EÚ využiť plánovacie skúsenosti a logické zázemie NATO.

Otázky

Hlavným cieľom ESDP je poskytnúť vojenské a nevojenské možnosti pre prevenciu medzinárodných konfliktov a krízový manažment. Nakoľko sa EÚ snaží presadzovať nenásilné riešenie sporov, popri vojenských kapacitách únia zdôrazňuje vývoj nevojenských kapacít, ktoré sa sústreďujú na štyri prioritné oblasti (polícia, vláda zákona, civilná správa, kapacity civilnej obrany) prijaté na zasadnutí Európskej rady vo Feira v júni 2000.

ESDP má posilniť a konsolidovať spojenectvo EÚ s USA a Kanadou v rámci štruktúry NATO a súčasne brániť princípy Charty OSN. Deklarovaným cieľom spoločnej obrannej a bezpečnostnej politiky je dopĺňať, nie nahrádzať NATO.

Hoci je ESDP vnímaná ako časť SZBP, a tak spadá pod druhý, medzivládny pilier EÚ, jej úspešné dobudovanie podporí európsku integráciu.

Cieľom nie je vytvorenie európskej armády. Národné ozbrojené sily ostávajú pod kontrolou svojich národných veliteľov, a teda demokraticky zvolených orgánov v členských krajinách, a vyšším vojenským veliteľom budú vedené len po dobu trvania danej misie EÚ. Historicky prvou vojenskou akciou EÚ za hranicami kontinentu bola misia v Kongu, ktorá trvala od 12. júna do 1. septembra 2003, jej kódové meno bolo Artemis. Operácia spustená na žiadosť OSN, na ktorej sa zúčastnilo 1400 mužov viacnárodných jednotiek, bola vedená francúzskym generálom Jean-Paul Thonierom.

Na európskom kontinente prebrala Európska únia zodpovednosť za misiu v Macedónsku a v Bosne a Hercegovine, kde nahradila jednotky NATO.

Pozície

Konvent: Podľa návrhu ústavnej zmluvy EÚ, predloženého Konventom, „Únia má mať kompetencie pri definovaní a implementovaní spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vrátane postupného vytvárania spoločnej obrannej politiky. Členské krajiny „majú aktívne a bezvýhradne podporiť spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku únie, v duchu lojality a vzájomnej solidarity“. Niekoľko vlád, hlavne britská, trvá na udržaní národného veta v otázkach týkajúcich sa bezpečnostnej a obrannej politiky. Návrh však nehovorí o väčšinovom hlasovaní, pokiaľ sa šéfovia vlád a hlavy štátov jednomyseľne nerozhodnú požiadať ministrov o hlasovanie. V ústavnej zmluve sa okrem toho v oblasti obrannej politiky výslovne hovorí o primáte NATO. O spoločných krokoch v zahraničnej a bezpečnostnej politike sa bude rozhodovať len konsenzom.

Návrh Reformovanej zmluvy EÚ: V oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky navrhovaný text Reformnej zmluvy predpokladá, že by EÚ mala mať od roku 2009 Vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (High Representative for foreign affairs and security policy). Nahradí v súčasnosti pôsobiaceho VP pre SZBP a komisára pre vonkajši vzťahy. Reformovaná zmluva preberá hlavné inštitucionálne zmeny navrhnuté neúspešnou euroústavou: to znamená, že VP bude predsedať Rade pre zahraničné veci a súčasne bude jedným z podpredsedov Európskej komisie. Podporu v jeho práci bude zabezpečovať Európska zahraničná služba. Ďaľšou zmenou by mala byť spolupráca v oblasti obrany s pernamentnou štruktúrou.  Lepšie inštitucionálne zabezpečenie by bolo prínosné pre európsku schopnosť konať vo svete a pre koherentnosť jej akcií smerom k zahrančiu. Potvrdzujú to aj slová Javiera Solanu: „Nikto nevie lepšie ako Európania, že ak chceme aby politiky pretrvali, musia byť udržiavané inštitúciami. Môžeme rozvinúť skutočnú zahraničnú politiku, len ak si vytvoríme potrebné štruktúry.“ Takáto potreba sa ešte zvyšuje v súvislosti s Afganistanom a Kosovom, kde sa EÚ pripravuje na výkon dvoch civilných misií EBOP.

Komisia: Na podporu ESDP načrtla Komisia v marci 2003 dlhodobé potreby životaschopnej európskej politiky voči obrannému priemyslu. Nákladová efektivita obranných výdavkov, udržiavanie konkurencieschopnej obrannej a technologickej priemyselnej bázy, lepší prístup pre priemyselné výrobky EÚ na trhy tretích krajín, etiku a férovosť obchodu so zbraňami, bezpečnosť dodávok, a tiež potrebu rešpektovania postojov členských krajín pri rozhodovaní v citlivých otázkach.

Rada: EÚ vyhlásila, že chce byť schopná nasadiť jednotky rýchleho nasadenia do počtu 60 000 mužov, čo by mala byť súčasť jej nástrojov krízového manažmentu. Využívané pri tom budú plánovacie, logistické a spravodajské kapacity NATO, žiadna krajina ktorá nie je členom EÚ nemá mať právo veta pri rozhodovaní o aktivitách jednotiek rýchleho nasadenia.

USA: Postoj Bushovej administratívy na vývoj ESDP stojí na podmienke, aby malo NATO vždy ako prvé možnosť rozhodnúť sa, či sa na nejakej misii zúčastní, alebo nie. Akcie EÚ je ochotná podporiť len v rámci takzvaných Petersbergských úloh, a len v prípade, že všetky budú plánované na pôde NATO.

Turecko: Ako člen NATO nie je Turecko pripravené povoliť Európskej únii prístup k plánovacím, spravodajským a logistickým kapacitám Aliancie, ak nedostane právo vyjadrovať sa k všetkým operáciám, ktoré sa únia rozhodne uskutočniť.

Rusko: Moskva nenamieta k rozvoju ESDP únie. Existujú náznaky, že začína akceptovať, že je to vývoj v rámci transatlantického komplexu, nie len európskeho. Rusko však chce zohrávať úlohu vo vývoji akejkoľvek budúcej európskej bezpečnostnej štruktúry.

Slovensko: Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky, prijatá v roku 2001, definuje formujúcu sa obrannú politiku ako „komplementárny proces so systémom kolektívnej obrany Severoatlantickej aliancie“. Táto formulácia charakterizuje oficiálny postoj Slovenska v diskusii medzi „euroatlantizmom“ a „euroautonomizmom“ európskej obrany - zdôrazňovanie nutnosti komplementarity NATO a EÚ a udržaní angažovania sa Spojených štátov v európskom obrannom prostredí. Návrh na aktualizáciu Obrannej doktríny, predložený v marci 2003, hovorí o aktívnom prístupu Slovenska k „posilňovaniu spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Európskej únie a európskej bezpečnostnej a obrannej politiky“, princíp euroatlantizmu ostáva zachovaný.

Ďalšie kroky

Vývoj doteraz najväčšieho zahranično-bezpečnostného záväzku únie - prebratie mierovej misie od NATO v Bosne a Hercegovine - ktoré začalo v roku 2005, bude kľúčovým testom životaschopnosti európskych ambícií na vytvorenie samostatnej bezpečnostnej politiky.

V novembri 2004 sa ministri obrany EÚ dohodli na vytvorení 13 takzvaných bojových skupín, ktoré by bolo možné rozmiestniť v krátkom čase pre krízový manažment po celom svete, a fungovali by mimo štruktúry NATO. Skupiny, každá po 1500 mužov, by mali byť akcieschopné do roku 2007. Prvá bola vytvorená už v roku 2005. Pozri súbor liniek Bojové jednotky EÚ.

Európa ešte len musí urobiť rozhodné kroky pre implementovanie Európskeho akčného plánu, ktorý, okrem iného, žiada vytvorenie mechanizmu vytvárania reálnych kapacít. EÚ tiež musí zlepšiť a testovať procedúry krízového manažmentu. V súlade s prijatým princípom „jednotnej série síl“ musí únia koordinovať tento proces s NATO. Rozšírenie EÚ v máji 2004 zdôraznilo potrebu posilnenia solidarity, nakoľko participácia na akejkoľvek konkrétnej akcii ESDP ostáva dobrovoľná.