• Čo sa podľa vás dosiahlo za päť rokov od útokov v New Yorku a Washingtone v „boji proti terorizmu“ – pokiaľ ide o bezpečnosť Spojených štátov, ale aj medzinárodnú bezpečnosť?

Najväčšie úspechy sa prejavili v dvoch rovinách. Po prvé: je to uvedomenie si, že medzinárodný terorizmus a islamský fundamentalizmus sú medzinárodnými fenoménmi. A preto sa s nimi môžeme najlepšie vysporiadať vďaka medzinárodnej spolupráci. Skutočným úspechom, viditeľným v kontexte piateho výročia útokov, je úroveň medzinárodnej spolupráce v tomto boji. Žiadna krajina nie je výnimkou, každá musí na túto hrozbu prihliadať. Úroveň spolupráce od 11. septembra 2001 veľmi narástla, a to prináša viditeľné výsledky. Posledným zrejmým bolo prekazenie teroristických útokov v Londýne, ktoré bolo možné len vďaka spoločnej snahe britských, pakistanských a amerických spravodajských služieb a predpokladám, že aj iných. Spolupracovali a vďaka vymieňaniu si spravodajských informácií dokázali prekaziť útok na občanov mnohých krajín – pretože nikdy nejde len o jednu krajinu. Aj 11. septembra umreli ľudia z rôznych krajín.

• Hovoríte, že omnoho viac ľudí si dnes uvedomuje hrozbu terorizmu – nakoniec, je to jeden z výsledkov medzinárodného prieskumu verejnej mienky Transatlantické trendy. Môžete sa na to pozerať pozitívne – ľudia si uvedomujú hrozby, preto budú pripravenejší čeliť im. Negatívnou stránkou je však vytváranie napätia vo vnútri spoločností, rast xenofóbie, rasistických nástrojov. Nebolo v tomto zmysle posledných päť rokov krokom späť?

To je samozrejme dôležitá otázka. Jedno z prvých miest, ktoré prezident Bush po 11. septembri 2001 navštívil, bola mešita vo Washingtone. Veľmi jasne dal najavo, že naša politika smeruje proti ľuďom, ktorí zneužili islam. Nie je v žiadnom prípade namierená proti moslimom ako takým. Myslím si však, že za posledných päť rokov sa výraznejšie dostali na povrch niektoré už existujúce napätia medzi moslimskými menšinami a väčšinovou populáciou – v Európe sa odohralo niekoľko veľmi dobre známych prípadov. My v našej verejnej diplomacii obetujeme mnoho času na snahu zmieriť menšiny a zvyšok spoločnosti. Veríme, že v USA Všeobecné informácie o krajine a vzťahoch s EÚ.viac na www.EuropskaUnia.sk »máme veľmi dobre vytvorené štruktúry podporujúce integráciu a toleranciu v komunitách. Myslím si, že Američania môžu byť veľmi hrdí na to, aké vytvorili pre svoju moslimskú menšinu ekonomické príležitosti a možnosti vyznávania svojej viery spôsobom, ktorý je konzistentný s našimi ústavnými zásadami. A moslimská komunita v USA je veľmi dobre integrovaná. Je preto potrebné cielene vytvárať možnosti zmierenia v komunitách. Musíme si neustále uvedomovať, že páchatelia teroristických útokov iba zneužívajú vieru pre svoje účely. Je tiež treba poukázať na to, že väčšina obetí terorizmu – určite v Iraku – sú moslimovia. Moslimovia boli zabití aj 11. septembra 2001. Terorizmus nerozdeľuje v snahe o vytvorenie spoločnosti, ktorá sa má podobať na Talibanom riadený Afganistan medzi moslimami a nemoslimami. Všetky vlády by preto mali spolupracovať na vytváraní atmosféry, v ktorej je možná diskusia medzi zástancami rôznych náboženstiev, atmosféry tolerancie. Náš veľvyslanec v Bruseli napríklad spojil členov americkej moslimskej komunity a členov belgickej moslimskej komunity s účasťou iných moslimov z Európy, aby na spoločnej konferencii diskutovali o svojich problémoch, skúsenostiach z USA a Európy. Je na všetkých diplomatoch, aby pracovali na podobných iniciatívach prinášajúcich porozumenie a toleranciu.

• Čo je z vášho pohľadu ďalším najdôležitejším krokom v boji proti terorizmu? Zmena režimu v Iráne? Úspešná demokratizácia a stabilizácia v Iraku či Afganistane?

Toto je globálna vojna proti terorizmu. Irak je len jej jednou časťou, aj keď je mimoriadne dôležitý pre ľudí, ktorí sa snažia vytvárať slušnú spoločnosť. Na Slovensku boli nedávno zástupcovia z Iraku. Slovenské mimovládne organizácie, ale aj členovia vlády, sa ochotne podelili o svoj čas a zdroje s viacerými irackými delegáciami. Prišli do krajiny, v ktorej mala vláda kedysi takmer totalitárnu kontrolu nad politickým životom a dnes je z nej prekvitajúca demokracia. Aj prichádzajúci Iračania majú podobnú nádej pre svoju krajinu – dostať ju do situácie, keď budú rešpektované nielen základné práva, ale aj práva žien, environmentálne práva, práva pracovného zákonodarstva. Na druhej strane máme inú predstavu o Iraku – krajine vedenej ľuďmi ako Zarkáví, ktorí terorizujú vlastné obyvateľstvo. Ten prvý tábor potrebuje našu pomoc. Preto je Irak veľmi dôležitý. No rovnako dôležitá je pokračujúca, neustále sa zlepšujúca masívna výmena informácií. Najúspešnejšie protiteroristické operácie boli možné vďaka spolupráci viacerých krajín.

• Povedali by ste, že budúcnosť Iraku a Afganistanu je symptomatická pre celú vojnu proti terorizmu? Súhlasíte s tým, že ak koalícia vedená Spojenými štátmi uspeje pri budovaní demokratického a stabilného Afganistanu a Iraku, politika posledných piatich rokov bola úspešná?

O tomto rozhodne história. Je to nikdy nekončiaci proces. V Iraku sú dôvody, pre ktoré môžeme byť optimisti. Ako som povedal, je to symbolický boj dvoch rozdielnych vízií. Na jednej strane je to vízia ľudí, ktorí veria že bombové útoky na nevinné ženy a deti sú prijateľným spôsobom, ako dosiahnuť ich cieľ. Ak by získali nad krajinou kontrolu, používali by presne tú istú taktiku na udržanie moci. Druhou je vízia ľudí podobných tým, ktorí prišli navštíviť Slovensko Slovensko vstúpilo do EÚ v máji 2004. viac na www.EuropskaUnia.sk » Ľudí, ktorí rozumejú, že fungujúca občianska spoločnosť umožní uvoľniť napätie. Som optimistom, že niekoľko miliónov ľudí, ktorí išli v Iraku k voľbám s atramentom na prste, si vybralo druhú víziu, založenú na demokratických princípoch a tolerancii.

• Dnes hovoríte o optimizme, no ťažkom procese. Ak sa pozriete späť na rok 2003, kedy sa vojna v Iraku rozpútala – nepodcenili Spojené štáty situáciu? Vláda tvrdila, že vojensky bude problém vyriešený rýchlo, a potom sa začne s budovaním demokratického štátu...

Nebudem sa vyjadrovať k očakávaniam z roku 2003. Zopakujem len slová, ktoré niekoľkokrát povedal prezident Bush: Je to ťažká práca. Je to ťažká práca, ak máte ľudí, ktorí sú ochotní vyhodiť sa do vzduchu na preplnenom trhovisku a nemajú žiadne svedomie. Je to ťažká práca a vyžaduje si každodenné úsilie. Náš záväzok, že týmto ľuďom pomôžeme, im určite dáva silu. A aj vďaka tomu vyhrajú.

• Pozrime sa na vzťah USA a Európy. Prieskum Transatlantických trendov je akýmsi barometrom tohto vzťahu. Na jednej strane je pravdou, že ľudia na oboch stranách Atlantiku majú podobné vnímanie akútnosti hrozby terorizmu, na strane druhej sa však zhoršuje „imidž“ USA. V európskych krajinách je americká zahraničná politika vnímaná negatívne. V čom vidíte príčinu?

Je treba zdôrazňovať, ako úzko Európa a USA spolupracujú. Nielen v otázke terorizmu, ale aj v iných otázkach. Technická pomoc a pomoc s výcvikom v oblasti vnútornej bezpečnosti, ochrany hraníc a podobne. Európu a Spojené štáty spája odchod, ktorý má každodenne hodnotu dvoch miliárd dolárov. Ak idete do amerického obchodu, často tam kúpite európske produkty. A to isté platí naopak. Máme obrovskú zdieľanú históriu demokratických inštitúcií. Máme dlhú históriu spoločnej reakcie na prvú svetovú vojnu, druhú svetovú vojnu, studenú vojnu a najnovšie boj proti terorizmu. Je dôležité uvedomiť si, ako veľmi spolupracujeme. Samozrejme, v niektorých otázkach navzájom nesúhlasíme, ale v oblasti bezpečnosti prevláda všeobecne silná spolupráca.

• Samozrejme, spolupráca prebieha – vojenská spolupráca, spolupráca medzi spravodajskými službami, intenzívne obchodné vzťahy, prepojenosť ekonomík vzájomnými investíciami. Súčasne sú však mnohí ľudia v Európe, ba väčšina, kritickí voči zahraničnej politike USA. Obrovská vlna sympatie po 11. septembri 2001 sa premenila na podozrievavosť, kritiku. Prečo? Nedokážu európski politici vysvetliť blízkosť záujmov, úroveň a dôležitosť spolupráce? Je to v zásadne rozličnom spôsobe nazerania na medzinárodné prostredie? Alebo je predsa niečo zlé v americkej zahraničnej politike, čo domáci obyvatelia až tak intenzívne nevnímajú?

Niektoré analýzy tvrdia, že je to nový fenomén – že časť ľudí v USA a v Európe nesúhlasí v niektorých zásadných otázkach. Pozrite sa ale späť na dobu prezidenta Reagana a diskusie, ktoré vtedy prebiehali o jeho zahraničnej politike. Aj počas studenej vojny existovali zásadné rozdiely medzi časťou verejnej mienky v Európe a časťou ľudí v Amerike, pokiaľ ide o politiku voči Sovietskemu zväzu. Príkladom je vtedajšia britská debata o umiestnení jadrových rakiet. Pozrite sa na reakciu európskej tlače na prejav Ronalda Reagana, v ktorom hovoril o „ríši zla“. Pripomína to reakcie na niektoré zo slov, za ktoré je kritizovaný prezident Bush. Súčasne sa väčšina historikov zhodne na tom, že to bol práve Reaganov jednoznačný, principiálny postoj voči Sovietskemu zväzu, ktorý prispel k pádu železnej opony a umožnil krajinám strednej a východnej Európy žiť v slobode. Principiálny, rozhodný postoj voči hrozbám, ktoré pred nami stoja, alebo ktoré sa pred nami utvárajú, je dôležitou súčasťou zahraničnej politiky. Je na nás, aby sme nedovolili, aby sa hrozby z minulosti vrátili. Prezident Bush v jednom z nedávnych prejavov povedal: Hovorme o tom, nakoľko záleží na slovách. Dotýkal sa pritom slov Usámu bin Ládina a podobných, ktorí hovoria o vytvorení islamského kalifátu vedeného interpretáciou islamu, ktorá nie je konzistentná so slobodou. Tieto slová porovnal s niektorými z vyjadrení, ktoré mali kedysi Lenin a Hitler. Nemali by sme preto podceňovať slová, ktoré hovoria o svojej vízii sveta. Mali by sme ich konfrontovať. Tvrdý postoj pri takejto konfrontácii nemusí byť vždy populárny – rovnako, ako nebol populárny Churchill, keď varoval v 30. rokoch pred Hitlerom.

• Samozrejme, môžete označiť pozíciu R. Reagana počas studenej vojny, alebo súčasnú politiky prezidenta Busha, za principiálnu. Potom ale čelíte nevyhnutnej otázke – prečo sú ich kritici menej principiálni? Nevidia hrozby? Nechcú im čeliť?

Nespochybňujem tu princípy. Základným princípom demokracie je, že máte mnohých ľudí s mnohými rozličnými názormi, ktorí sa stretnú, aby našli nejaký spoločný názor. To je povaha demokracie. V Iraku kedysi nebola možnosť nesúhlasiť. Teraz môžu rozhodovať o svojej budúcnosti. Diskusia je potrebná. Preto je potrebné otvorene diskutovať o spôsobe, akým Európania vnímajú USA. Aj to je úloha amerických diplomatov.

• Pozrite sa päť rokov dopredu. Nakoľko sa Spojeným štátom podarí naplniť ich politiku – všeobecne v boji proti terorizmu, v Iraku a Afganistane. Aké budú vzťahy medzi USA a Európou?

To je veľmi široká otázka. Odpoviem príkladom. Bol som pritom, keď tu boli Iračania skúmajúci slovenský súdny systém. Na jednej večeri sa jeden Slovák opýtal Iračana: Čo myslíte, kde bude vaša krajina o päť rokov? Iračan povedal: O päť rokov chcem robiť pre svojich susedov presne to, čo vy teraz robíte pre mňa. A to je vízia, ktorú zdieľame. Aby boli Iračania schopní vyvážať do okolia princípy demokracie, rešpektovania právneho štátu.

<ADDRESS>Rozhovor bol pripravený v spolupráci s týždenníkom SLOVO</ADDRESS>