Pohľady jednotlivých médií na konflikt medzi Gruzínskom a Ruskom boli veľmi rozličné. Niektoré sa pri tvorbe spravodajstva nechali ovplyvniť štátnym a zahraničnopolitickým záujmom krajiny, v ktorej pôsobia. Iné sa zamerali na predvídanie ďalších krokov Ruska, ostatné sa snažili o vyvážený pohľad, hoci nikomu sa nepodarilo informovať bez istej dávky emócií a etických súdov, informuje správa, ktorú vydalo EU-Russia Centre.

Vo všeobecnosti však možno médiá a ich informovanie o konflikte na južnom Kaukaze rozdeliť na niekoľko skupín, tvrdí bruselský think-tank, orientujúci sa na zahraničnú politiku Kremľa:

• Štátom kontrolované ruské médiá sa vydali najjednoduchšou cestou čiernobieleho informovania. Každý deň hovorili o príčine sporu, ktorým bol útok Gruzínska na ruské mierové jednotky v Južnom Osetsku. Mediálnym  klišé sa stal aj obraz mŕtvych tiel v juhoosetskom meste Cchinvali a vystrašených utečencov. „Objektivitu“ ruských médií posvätil svojím vyhlásením aj bývalý sovietsky líder Michail Gorbačov, ktorý povedal, že Moskva vojnu nechcela, ale nemala inú možnosť, než zasiahnuť.
• Európske médiá sa v začiatočných fázach konfliktu zamerali na vyzývanie na prímerie a zloženie zbraní. Veľmi bohato informovali o aktivitách Nicolasa Sarkozyho, francúzskeho prezidenta, a o ním sprostredkovanom prímerí. Tlač a televízia nepriamo naznačili, že Michail Saakašvili, gruzínsky prezident, zle odhadol mieru, do akej budú západné krajiny ochotné chrániť jeho krajinu. Súčasne sa novinári zamerali na odsúdenie Ruska za jeho vojenskú intervenciu a kládli si otázku, aké by mohli byť ďalšie kroky Kremľa.
• Média v baltských krajinách, v Poľsku a na Ukrajine sa zamerali predovšetkým na kritiku ruských lídrov. Ich postoj odrážal historickú skúsenosť s Moskvou, časté napätie vo vzťahoch ich krajín s Ruskom, ale miestami i obavu, že po Gruzínsku sa práve ony môžu stať ďalším vojenským terčom Kremľa. Solidaritu s Tbilisi a obavy z vojenského konfliktu vyjadrili najmä médiá v Kyjeve.
• Najobjektívnejšie sa podarilo pokryť situáciu médiám vo Francúzsku a v Nemecku. Napríklad Der Spiegel publikoval viacero názorov zastávajúcich Rusko Všeobecné informácie o Ruskej federácii.viac na www.EuropskaUnia.sk » medzi nimi aj rozhovor s bývalým spolkovým kancelárom Gerhardom Schroderom, ktorý povedal, že za konflikt si môže Saakašvili z veľkej časti sám. Čiastočne sa k nim pripojili aj talianske médiá. Napríklad denník La Stampa venoval značný priestor priateľstvu medzi Vladimírom Putinom a Silviom Berlusconim. Taliansky premiér sa nechal počuť, že práve ich priateľstvo je dôvodom, pre ktorý ruské vojská neobsadili Tbilisi a celé Gruzínsko Gruzínsko má s EÚ uzavretú Dohodu o partnerstve a spolupráci a je súčasťou Európskej susedskej politiky.viac na www.EuropskaUnia.sk »
• Americké médiá sa nechali v značnej miere ovplyvniť chladom vo vzťahoch medzi Washingtonom a Moskvou. Konflikt zasadili aj do kontextu olympijských hier. Napríklad denník New York Times napísal, že ak by sa na olympiáde súťažilo v stupidite, víťazom disciplíny by sa stal Putin. Súčasne sa v mienkotvornej zaoceánskej tlači objavilo viacero výziev na urýchlenie vstupu Gruzínska do NATO NATO je medzivládna organizácia združených krajín s úlohou chrániť slobodu a bezpečnosť svojich členov politickými a vojenskými prostriedkami.viac na www.EuropskaUnia.sk »

EU-Russia Centre uzatvára svoju správu konštatovaním, že obe strany pochopili dôležitosť prezentovať sa v médiách. Michail Saakašvili sa stal hviezdou väčšiny západných televíznych kanálov a v plynulej angličtine poskytoval jeden rozhovor za druhým. Moskva sa tiež pokúšala nájsť mediálnu tvár, ktorá by sa prihovorila západu v jeho jazyku, avšak bez väčšieho úspechu. Think-tank konštatuje, že hoci Rusko vojenský konflikt vyhralo, na poli médií zlyhalo a stalo sa porazeným.