Pozadie

V marci 2000 sa šéfovia štátov a vlád dohodli na ambicióznom cieli: urobiť z EÚ „do roku 2010 najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu poznatkovo orientovanú ekonomiku sveta, schopnú trvalo udržateľného rastu s väčším množstvom pracovných miest a väčšou sociálnou kohéziou.“

Konkrétne sa dohodlo, že pre dosiahnutie cieľov sa bude treba zamerať na tieto oblasti:

• príprava na prechod na poznatkovo orientovanú ekonomiku a spoločnosť podporou informačnej spoločnosti a výskumu a vývoja, rovnako ako urýchlením procesu štrukturálnych reforiem pre konkurencieschopnosť a inovatívnosť a dobudovanie spoločného trhu
• modernizovanie európskeho sociálneho modelu, investovanie do ľudí a boj so sociálnou vylúčenosťou
• udržateľná a zdravá hospodárska situácia a vhodný rast aplikovaním vhodného mixu makroekonomických politík

Otázky

Lisabonský summit mal byť bodom obratu pre podnikanie a inovačnú politiku v EÚ: snažil sa o silnú integráciu hospodárskej a sociálnej politiky s praktickými iniciatívami pre posilnenie výskumnej kapacity EÚ, podporu podnikania a preberania technológií informačnej spoločnosti.

Hlavnými bodmi realizácie Lisabonskej agendy sú:

• nutné investície do výskumu a vývoja vo výške troch percent HDP
• redukcia administratívnej záťaže a podpora podnikateľského prostredia
• dosiahnutie 70-percentnej úrovne zamestnanosti (60 percent pre ženy)

V polčase implementačnej periódy však mnohí kritici poukazujú na fakt, že v dosahovaní týchto ambicióznych cieľov nebadať značný pokrok. Po nedávnom globálnom spomalení ekonomického rastu neboli vlády veľmi ochotné presadzovať nepopulárne ekonomické reformy či koncentrovať prostriedky rozpočtov na výskum a vývoj. Rozpočtové kritéria eurozóny zároveň zabraňovali ich financovaniu navŕšením deficitu. Mnohí ekonómovia tvrdia, že v skutočnosti sa pozícia únie voči jej hlavným konkurentom - USA a Japonsku - zhoršila.

V tradične uverejňovanej Jarnej správe, ktorá slúžila ako základ pre rokovania na Jarnom summite 2004, Komisia hodnotí pokrok pri dosahovaní lisabonských cieľov. K správe bola pripojená Implementačná správa o širokých cieľoch hospodárskej politiky 2003-2005, Spoločná správa o zamestnanosti, a Implementačná správa o stratégii vnútorného trhu. Všetky tieto dokumenty maľujú smutný obraz stavu konkurencieschopnosti EÚ.

Komisia preto vlády žiadala, aby vliali do Lisabonskej stratégie nový život. Podčiarkla tri prioritné oblasti:

• Investície do sietí a vzdelania: začatie prioritných projektov schválených v „Európskej iniciatívne rastu“;
• Posilnenie konkurencieschopnosti v priemysle a službách: urýchlenie krokov v oblasti priemyselnej politiky, trhu služieb a environmentálnych technológií;
• Zvýšenie participácie starých ľudí na trhu práce: podpora aktívneho starnutia, aby ľudia ostávali v práci do vyššieho veku.

Na Jarnom summite v Bruseli (25.-26. marec 2004) prijali lídri EÚ závery pre stratégie splnenia lisabonských cieľov: „Európska rada potvrdzuje, že proces i ciele ostávajú platnými. Je však potrebné podstatne zvýšiť tempo reforiem“, hovorí prijatý dokument. Vlády tiež sľúbili, že „ukážu politickú vôľu k naplneniu“ deklarácií a vymenovali bývalého holandského premiéra Wima Koka na čelo expertnej skupiny na vysokej úrovni, ktorá mala dať Lisabonskej stratégii novú dynamiku.

Konkrétnym cieľom skupiny Wima Koka bolo zhodnotenie nástrojov a metód používaných na užšie zainteresovanie členských krajín a zúčastnených na splnení lisabonských cieľov. Kokova správa bola predstavená Európskej komisii a Európskej rade na začiatku novembra 2004 a podáva pesimistický obraz výsledkov dosiahnutých za štyri roky. Dôvod „nedostatočného plnenia“ vidí v „nadmernej agende, slabej koordinácii a navzájom si odporujúcich prioritách“. Hlavnú vinu však kladie na nedostatok politickej vôle v členských krajinách.

Slovenské ministerstvo financií vydalo v novembri 2004 Stratégiu rozvoja konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010 (Lisabonská stratégia pre Slovensko). Dokument stojí na dvoch pilieroch - úspešnom dokončení štrukturálnych reforiem a udržaní ich výsledkov, a systematické zameranie sa na naplnenie rozvojovej časti Lisabonskej stratégie. V súčasnosti je Lisabonská stratégia pre Slovensko otvorená verejnému pripomienkovaniu, 20. januára usporiada ministerstvo konferenciu Minerva, na ktorej o nej budú hovoriť pozvaní zástupcovia podnikateľskej sféry i mimovládneho sektora.

Pozície

Holandské predsedníctvo (júl - december 20004) chcelo aktívne prispieť k pokroku pri plnení Lisabonskej stratégie. Namiesto formulovania nových cieľov navrhovalo zamerať sa na implementáciu existujúcich dohôd. Chce sa zamerať na posilnenie európskej ekonomiky a zredukovanie administratívnych prekážok podnikaniu štrukturálnymi reformami a špecifickými iniciatívami EÚ.

Holandské predsedníctvo navrhovalo položenie dôrazu na tieto oblasti:

• fungovanie trhu práce, zohľadnenie odporúčaní Kokovej správy v oblasti zamestnanosti;
• dobudovanie spoločného trhu, predovšetkým v oblastiach kapitálu a služieb;
• zdravé verejné financie: spĺňanie pravidiel Paktu stability a rastu a integrácia nových členských krajín do procesu;
• zjednodušenie legislatívy a zredukovanie administratívnej záťaže spoločností.

Luxemburské predsedníctvo označilo Lisabonský proces rovnako za jednu zo svojich priorít. Počas neho sa na Jarnom summite na základe Kokovej správy prijme oficiálne hodnotenie pokrok dosiahnutého po piatich rokoch - teda v „polčase“ procesu.

Pre lepšie riadenie stratégie a racionalizáciu procesu sa chce Luxemburské predsedníctvo užšie zamerať na tvorbu národných akčných plánov. Ich pridaná hodnota by sa mala prejaviť v niekoľkých oblastiach:

• celkový obraz o krokoch vlád pri implementácii agendy
• väčšia koherencia vyvolaná tým, že vlády budú musieť posilniť spoluprácu medzi ministerstvami v jednotlivých oblastiach Lisabonského procesu, čo prinesie dôležitý synergický efekt;
• vlády prevezmú väčšiu zodpovednosť tým, že prijmú záväzky pred svojimi európskymi partnermi a súčasne národnými parlamentmi, občianskou spoločnosťou a verejnou mienkou
• diferenciácia medzi členskými krajinami, vďaka ktorej získa každá vláda potrebný priestor per určenie najvhodnejších priorít.

Slovenská vláda sa prihlásila k Lisabonskému procesu. Ministerstvo financií vydalo 24. novembra Stratégiu rozvoja konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010 (Lisabonská stratégia pre Slovensko) ako dokument otvorený na verejnú diskusiu, v ktorom sa za prioritné považujú dva piliere:

• úspešné dokončenie štrukturálnych reforiem a udržanie ich výsledkov;
• systematické zameranie sa na naplnenie rozvojovej časti Lisabonskej stratégie.

Európska federácia priemyslu a zamestnávateľov UNICE poukázala na neschopnosť EÚ urobiť pokrok pri spĺňaní lisabonských cieľov, ktorú majú spôsobovať predovšetkým nedostatočné hospodárske reformy v členských krajinách. UNICE verí, že zvýšeniu európskej konkurencieschopnosti bránia hlavne nadmerné administratívne náklady a regulácie a preto žiada o „oslobodenie Gullivera“ ich znížením. Hlavnými prioritami sú:

• lepšia regulácia s povinným predkladaním nových legislatívnych návrhov na posúdenie zástupcom podnikateľov;
• reforma systémov sociálneho zabezpečenia;
• zvýšenie investícií do výskumu a vývoja a inovácií členskými krajinami, univerzitami i podnikateľskou sférou;
• zníženie úrovne podnikových daní;
• lepšie vzdelávanie pre podnikanie a o podnikaní;
• flexibilnejšia regulácia pracovného trhu;
• implementácia legislatívy vnútorného trhu.

Európska konfederácia odborových zväzov (ETUC) podporuje diskusiu o reformách podporujúcich rast a zamestnanosť za predpokladu, reformy sú „ziskom pracujúcich, rešpektujú sociálny dialóg a vytvárajú sociálnu dimenziu Európy“. ETUC však zdôrazňuje, že štrukturálne reformy nebudú stačiť na splnenie lisabonských cieľov: je potrebné zabezpečiť, aby bol rast efektívny. Odbory odmietajú jednostranné použitie Lisabonskej stratégie na legitimovanie „neoliberálnych politických prístupov“ a tvrdením, že „Lisabonská stratégia musí byť implementovaná spôsobom, ktorý je ekonomicky, sociálne a ekologicky vyvážený“.

Eurochambers, asociácia európskych obchodných a priemyselných komôr, tvrdí, že štáty musia opraviť dôveryhodnosť lisabonského procesu. Podľa Eurochambers by vlády mali najmä:

• zaviesť bezprostrednejšie zameranie sa na procesy na národnej a európskej úrovni;
• prehodnotiť otvorenú metódu koordinácie (ako jeden z nástrojov spolupráce členských krajín EÚ v oblastiach, ktoré ostávajú v kompetencii národných vlád);
• posilniť pozíciu Rady pre konkurenciu.

UAMPE, Európska asociácia remeselníkov a zamestnávateľov v malých a stredných podnikoch zdôraznila, že rozhodovatelia v EÚ majú urobiť politiku koherentnejšou a viac zameranou na konkurenciu, aby sa tak vytvoril regulačný rámec vhodný pre remeselníkov, malé a stredné podniky i podnikateľov všeobecne, a revitalizovala sa Lisabonská stratégia. UEAPME tiež žiada vytvorenie silnejších a efektívnejších nástrojov zabezpečenia spolupráce medzi členskými krajinami, nakoľko otvorená metóda spolupráce má mnohé nedostatky.

Skupina Zelení/EFA v Európskom parlamente, ochranárska organizácia WWF a iné environmentálne skupiny poukazujú na to, že Stratégia trvalo udržateľného rozvoja EÚ, ktorá bola prijatá a zasadnutí Rady v Gothenburgu v júni 2001, sa stala integrálnou súčasťou Lisabonskej stratégie. Od členských krajín a Komisie žiadajú, aby uznali vzájomnú spätosť hospodárskeho rastu, sociálnej kohézie a ochrany životného prostredia.

Europoslanec Vladimír Maňka (SES) vo februári v časopise Profit podčiarkol, že investície do ľudského kapitálu vedú k vytváraniu konkurencieschopnej ekonomiky: "Index globálnej konkurencieschopnosti radí Fínsko, Švédsko a Dánsko na druhé, tretie a štvrté miesto na svete (za Švajčiarskom). Škandinávsky model dokazuje, že relatívne vysoké dane, silný verejný sektor, vysoké mzdy, dobrá sociálna starostlivosť a vysoká sociálna ochrana nie sú prekážkou rastu a prosperity."