„Mediálne domy čoraz viac znižujú stavy, tlačia dole náklady a končia svoju činnosť v hlavnom meste Európy“, tvrdí API (Association de la Presse International, International Press Association, API/IPA), ktorá zastupuje zahraničných novinárov pôsobiacich v Belgicku.

Podľ a jej odhadov bolo v roku 2005 pri EÚ akreditovaných okolo 1300 novinárov. Odvtedy toto číslo neustále klesá. Podľa Lorenza Consoliho z API je ich aktuálne okolo ôsmych stovák.

Priznáva, že presné čísla sa dajú získať len ťažko. Odvoláva sa na ľudí z tlačového centra Európskej komisie, podľa ktorých si veľa v minulosti akreditovaných novinárov tento rok nevyzdvihlo svoje preukazy.

Brusel potrebuje „stabilný, stály novinársky zbor“

„Chceme tu lepšie obhajovať našu pozíciu a uistiť sa, že v Bruseli je stabilný stály novinársky zbor, ktorý ľudom hovorí, čo sa deje v inštitúciách EÚ a kritizoval ich, ak je to potrebné“, uviedol Consoli na stretnutí novinárov.

„Byť v Bruseli už nie je pridanou hodnotou. Keď vídem z tlačovej konferecnie a pracujem na svojom článku viem, že aj tak budem niekoľko hodín pozadu za mojimi kolegami z agentúr. Ak ste pozadu, neexistujete“, varuje taliansky žurnalista.

Hoci sa zvyšuje komunikačný tok od európskych inštititúcií , materiály, ktoré  posúvajú novinárom, sú „zväčša nekontroverzná propaganda, a ako také sú nezaujímavé“, tvrdí asociácia.

„Inštitúcie EÚ si mýlia transparentnosť so závalom oznámení, ktorými sa snažia obísť nezávislých a kritických novinárov a komunikovať priamo s verejnosťou“, tvrdí Consoli.

Z oficiálnych materiálov „sa nedá dozvedieť nič o procesoch a rozhodovaní“. „Potrebujeme vedieť, aké sú nezhody medzi členskými štátmi alebo medzi členskými štátmi a inštitúciami EÚ.  Občania nemôžu pochopiť tieto čoraz viac technické oznámenia inštitúcií.“

„Informácie poskytované priamo inštitúciami sú ale v členských štátov nesprávne považované za lacnú alternatívu k nezávislému informovaniu od novinárov z Bruselu. Realitou potom je, že máme menej informovaného reportovania o politikách, rozhodovaní a pozadí rozhodnutí“ tvrdia novinári v uznesní, ktoré vzniklo na stretnutí.

„EÚ je komplexná a často technická téma, ktorá potrebuje profesionálne spravodajstvo od bruselských korešpondentov, ktorí lepšie poznajú detaily aj širší kontext“, uvádza sa ďalej v texte. „Narastajúci nedostatok autentických informácií sťažuje prácu bruselských novinárov  a v konečnom dôsledku je prekážkou transparentnosti a pochopenia EÚ“.

Uznesenie vo svojom prvom návrhu znenia žiadalo, aby mali novinári akreditovaní pri európskych inštitúciách exkluzívny prístup k niektorým dokumentom, „ak má bruselský žurnalizmus aj naďalej existovať“.

„Strach z privilegovaného prístupu“

Nie všetkým bruselským novinárom sa ale myšlienka privilegovaného prístupu pozdáva.  Tvrdia, že to v sebe obnáša riziko, že novinári sa stanú „väznení“ európskymi inštitúciami.

„Už máme výhodu zliav v ich kantínach a žiadame prístup do ich škôl. Ak žiadame tlačové správy v predstihu vytvárame dojem, že sa spoliehame na inštitúcie, aby pre nás našli aj správy“, hovorí nemenovaný novinár.

Jeho kolega zase tvrdí, že včasnejší prístup k tlačovým správam nevyhnutne nepomôže bruselským novinárom v súťaži s tlačovým agentúrami, ktoré predávajú iformáciu domov, hneď ako vyjde. „Odpoveďou je viac networkingu so zamestnancami inštitúcií a viac osobných stretnutí na obedoch, či party.“

„Ak prednostný prístup, tak by to malo byť za to, že ste dobrý a nie len za to, že ste akreditvaný“, myslí si iný žurnalista.

Nakoniec sa prijaté uznesenie obmedzilo na výzvu európskym inštitúciám, aby vyiac využívali embargovanie informácií a pousunli ich novinárom pred tým, než sa dostanú na verejnosť.

Pozície

 „Brusel musí zobrať (krízu písaných médií) do úvahy, pretože tá mení vzťah medzi tlačou a inštitúciami EÚ. Inštitúcie si myslia, že transparentnosť znamená dať všetko na EBS a RAPID v reálnom čase, ale to len sťažuje novinárov zdôvodniť prečo sú v Bruseli“, hovorí Lorenzo Consoli.

Prominentný francúzsky blogger Jean Quatremer tvrdí, že čoraz viac novinárov v Bruseli reprodukuje oznámenia Európskej komisie  a výsledkom je, že nájdete rovnaký článok v 20 rôznych novinách. Zabíjame svoju prácu sami tým, že to robíme. Musíme priniesť expertízu, ktorú nemôžete mať v hlavných mestách.“

„Ak sa tlačové briefingy Komisie stávajú nudnými je to naša vina za to, že sa nepýtame správne otázky“.

Nemenovaný novinár a bývalý člen API si myslí, že „európske inštitúcie používajú nové technológie čím dosiahnu, že novinári sa nemusia postaviť od svojich stolov v hlavných mestách. Ale my žijeme v demokracii a s týmito novými technológiami sa nemôžete pýtať otázky.“