Tretí dôležitý hráč – Európska centrálna banka Európska centrálna banka je bankou pre jednotnú európsku menu - euro. Jej úlohou je udržiavať nákupnú hodnotu eura a tak prispievať k cenovej stabilite v eurozóne.viac na www.EuropskaUnia.sk »– sa zatiaľ porúčal na striedačku. Jej nový prezident Mario Draghi naznačil, že najprv počká na zmysluplný výsledok, a potom sa (dúfajme) pripojí k zatiahnutiu účtu. Takže nateraz je to opäť na francúzsko-nemeckom motore. Ak ten nenájde spoločnú reč do štvrtku, keď začne Summit Označenie „summit“ sa vzťahuje na zasadania Európskej rady, ktoré sa konajú minimálne raz za pol roka, spravidla však štyrikrát ročne.viac na www.EuropskaUnia.sk »EÚ, čakajú nás zaujímavé sviatky. Akurát nie plné „pokoja“ a „radosti“.

Lídri oboch krajín ukázali karty koncom minulého týždňa. Vyzerá to ako x-té pokračovanie sitcomu, v ktorom presne vieme, čo od hlavných hrdinov očakávať. Nemecko Nemecko je stále najvyšším prispievateľom so spoločného rozpočtu EÚ, čo mu spolu s ľudnatosťou dáva veľkú váhu v európskej politike.viac na www.EuropskaUnia.sk »stupňuje volanie „šetriť, šetriť, šetriť“ a žiada sprísnenie ďalšie rozpočtových pravidiel. Vyrovnané rozpočty majú byť ukotvené v ústavách členských krajín. Na dodržiavanie pravidiel by dohliadala posilnená Komisia, sankcie by uvaľoval Súdny dvor EÚ – čím sa stanú prakticky automatické. Európska centrálna banka ako veriteľ poslednej inštancie pre štáty, či eurobondy? Nein. Berlín bude maximálne ticho súhlasiť s tým, aby ECB kupovala dlhopisy krajín v problémoch. V obmedzenej miere.

Sarkozy napoly akceptoval Merkelovej ekonomické recepty. Nepáči sa mu však posilňovanie centra, ktoré vníma ako „ohrozenie suverenity“. Chce, aby mali v novej prísnej Európe naďalej hlavné slovo vlády. Pretože „v konečnom dôsledku majú tie demokratickú legitimitu prijať rozhodnutia“, zdôraznil francúzsky prezident minulý týždeň v zásadnom prejave v Toulone.

Sarkozyho argumentácia sa môže páčiť každému s podvedomým strachom z „bruselského centralizmu“. Keby... keby sa únia už dva roky nesnažila riešiť krízu v eurozóne práve týmto medzivládnym spôsobom. Odhliadnime od jeho očividnej neefektívnosti. Problematická je aj jeho „demokratická legitimita. Najmä z pohľadu krajín, ktoré zvyčajne len zavolajú podpísať text dohodnutý hlavnými hráčmi za zavretými dverami bilaterálnych stretnutí. Ak potom nechcú dohodu úplne zablokovať – s nedozernými politickými a hospodárskymi následkami – maximálne si môžu vydupať rukou pripísanú poznámku, či bezpodstatnú výnimku.

Malým rybám európskej politiky omnoho viac vyhovuje Európa, v ktorej sa rozhodnutie „komunitárne“. Lenže to nie je ani Európa podľa predstáv nemeckej kancelárky. Tie majú ďaleko od skutočnej „fiškálnej únie“ (Wolfgang Münchau ich v komentári pre Financial Times výstižne nazval „klub šetrenia, pakt stability na steroidoch“).

Líši sa vo dvoch dôležitých bodoch: úlohou komunitárnych inštitúcií by nemala byť len kontrola pravidiel (a trestanie ich porušovania), ktoré zástupcovia členských krajín vytesali do kameňa národných ústav a európskych Paktov. Mali by sa podieľať na ich tvorbe – vrátane Európskeho parlamentu.

Po druhé, Merkelovej predstava o únii nerieši nerovnováhy, ktoré sú skutočnou príčinou dnešnej krízy. Jednou z nich je nerovnováha medzi ekonomikami centra, a perifériou. Pri posilňovaní konkurencieschopnosti si musí každá vláda urobiť domáce úlohy. No bez dostatočných cezhraničných transferov, ktoré periférii prinesú rozvojové investície, to nepôjde. Najmä ak sú vlády tlačené do stále drastickejších rozpočtových škrtov.

Je pravdepodobné, že vyhrotená situácia dotlačí Berlín a Paríž ku kompromisu, ktorý predložia summitu. A je pravdepodobné, že bude písaný najmä podľa Merkelovej nôt. Stačí dúfať, že to nebude kompromis, ktorý by zásadne skomplikoval cestu k riešeniu.