Britský konzervatívny poslanec Jo Johnson v blogu na Financial Times predpovedá, že v najbližšom roku až dvoch oznámia Francúzsko Francúzsko patrí medzi zakladajúce krajiny EÚ, jeho politickí predstavitelia zohrali rozhodujúcu úlohu v procese vytvárania európskej integrácie po druhej svetovej vojne.viac na www.EuropskaUnia.sk »a Nemecko vznik politickej a hospodárskej únie. Vlastne by sa len potvrdil tisíckrát opakovaný výrok R. Schumana, že Európa sa rodí z kríz a odpovedí, ktoré na tieto krízy dáva. Snahy o riešenie súčasných problémov (pôžička Grécku, euroval, reforma Paktu stability a rastu) ich dokázali maximálne oddialiť, či zmierniť následky. V tom lepšom prípade nám len kúpili čas na „skutočné riešenie“.

Európska centrálna banka Európska centrálna banka je bankou pre jednotnú európsku menu - euro. Jej úlohou je udržiavať nákupnú hodnotu eura a tak prispievať k cenovej stabilite v eurozóne.viac na www.EuropskaUnia.sk »musela minulý týždeň znova výrazne intervenovať na finančných trhoch a nakupovať dlhopisy krajín eurozóny, aby udržala problémy pod kontrolou. Aj tento nástroj má však svoje limity. Ako jasne naznačil prezident banky Jean-Claude Trichet, iniciatíva pre dlhodobé riešenie musí vyjsť od politikov.

Nemuselo to byť len nekonkrétne, všeobecné vyhlásenie. Trichet patrí medzi podporovateľov kroku, o ktorom sa dnes strhne hádka na zasadnutí ministrov financií eurozóny – vydávanie európskych dlhopisov. Ideu podporuje šéf eurozóny Juncker, stojí za ňou aj taliansky minister financií Giulio Tremonti. Vydanie európskych dlhopisov by neznamenalo len možnosť „vyzbierať“ na trhoch zdroje pre prípadnú pomoc ďalším krajinám na periférii eurozóny. Bolo by hlavne politickým signálom: projekt spoločnej európskej meny je nezvratný, a ak to bude potrebné, členské štáty sú ochotné podporiť ho hlbšou politickou integráciou.

Proti sa však stavia Berlín. Dlhopisy, spoločne garantované členmi eurozóny, by si vyžiadali „zásadné zmeny“ v Zmluvách, povedal v rozhovore pre Financial Times minister financií Wolfgang Schäuble. A to sa v súčasnej politickej klíme rovná efektívnemu vetu iniciatívy. Za tým je však treba hľadať niečo iné, ako zásadné nie: Nemecko Nemecko je stále najvyšším prispievateľom so spoločného rozpočtu EÚ, čo mu spolu s ľudnatosťou dáva veľkú váhu v európskej politike.viac na www.EuropskaUnia.sk »trvalo tlačí na to, aby akékoľvek dlhodobé riešenie obsahovalo nástroj „disciplinovania“ verejných financií členských krajín. Inak povedané, aby nik nemohol byť čiernym pasažierom: viesť sa na spoločnej lodi eurozóny a využívať jej výhody, no súčasne porušovať pravidlá.

Berlín má možno karty na to, aby sa pokúsil tieto požiadavky presadiť silou. Ak ich chce ale legitimovať, musí nájsť odpoveď na otázku: akými inými cestami sa môžu dostať krajiny na periférii eurozóny k prosperite? Grécko Grécko vstúpilo do EÚ po zložitom vývoji - po druhej svetovej vojne nasledovala občianska vojna (1944-49), reštaurácia monarchie, vojenská diktatúra (1967-74) a až potom vytvorenie parlamentnej demokracie.viac na www.EuropskaUnia.sk »skúsilo hru so štatistikami, Írsko Írsko patrilo medzi najchudobnejšie krajiny Európy, vďaka viacerým špecifikám však dokázalo plne využiť výhody členstva a dostať sa na ekonomicky medzi špičkových európskych hráčovviac na www.EuropskaUnia.sk »a Španielsko stavilo na bublinu finančného trhu a nehnuteľností... nič z toho sa neukázalo udržateľné. Štatistiky očistené od týchto bublín naznačujú, že reálna ekonomická konvergencia je stále vzdialeným cieľom. A bez silnej ekonomickej a politickej integrácie pravdepodobne nedosiahnuteľným. Bude to znamenať užšiu koordináciu, či harmonizáciu, v oblasti tvorby rozpočtov, daní, či dokonca sociálnej politike? Pravdepodobne áno. Skôr ako sa v nás ozve „reflex suverenity“ sa však zamyslime, aké sú alternatívy.

Nemecko sa možno rozhodne (za aplauzu niektorých nič netušiacich apologétov), že lepšou cestou je „očistenie“ eurozóny od nestabilných, periférnych ekonomík, či rozdelení menovej únie na „lepšiu“ a „horšiu“ časť. Volania po riadených bankrotoch a vylučovaní z eurozóny idú práve týmto smerom. Skúsite tipovať, v ktorej skupine sa ocitneme my? Už sa nebude rozhodovať (len) podľa deficitov, či dlhov, udržiavaných pod určenými hranicami (prevažne) škrtaním výdavkov. Pôjde o reálnu konvergenciu ekonomík.

Skeptici, ktorí by to chceli vidieť ako vítanú príležitosť oslobodiť sa od Únie, „do ktorej sme nevstupovali“, by sa mali na chvíľu zamyslieť. Prestaňme sa tváriť, že máme priemyselnú infraštruktúru ako Nemecko, pracovnú silu a mieru inovácií ako severské krajiny. Alebo že si ich vytiahneme z klobúka za noc. Aj v ideálnom prípade (existuje jasná stratégia, opretá o trvalú politickú vôľu, podoprenú ochotou a schopnosťou investovať dostatočné zdroje, ktoré nikto na pol ceste neukradne, ani nepremrhá – nič z toho zatiaľ nemáme) je pre nás udržateľná prosperita minimálne strednodobým cieľom. A najmenej prekážok (a najviac pomoci) nájdeme na ceste cez posilňujúcu sa európsku integráciu.

Bolo by nespravodlivé tvrdiť, že je to jediná alternatíva. No podsúvanie pocitu, že „mimo“ by nám snáď bolo lepšie, je zavádzaním. Rozpad eurozóny, či dokonca postupné oslabovanie Únie nič nezmenia na tom, že náš finančný sektor je v zahraničných rukách, priemyselná produkcia závisí od exportu a na štrukturálnu nezamestnanosť sme zatiaľ dokázali nájsť jediné riešenie: vývoz pracovnej sily do zahraničia. Inak povedané, užšia či voľnejšia Únia nič nemení na fakte našej ekonomickej závislosti. Rozdiel je len v tom, že vo viac integrovanej Európe môžeme mať vplyv na politickú superštuktúru, vytvárajúcu regulačné rámce.

Ak budú politici konať pomaly, alebo nebudú konať vôbec, o všetkom nakoniec rozhodnú trhy. Vraj sú ovládané „zvieracími inštinktmi“. V tom prípade nám o budúcnosti eurozóny môžu viac povedať etológovia, než ekonómovia. Pripusťme však na chvíľu, že na budúcnosť majú vplyv aj naše (politické) rozhodnutia. V tom prípade nech nie sú riadené reflexami, ale rozumom.

Komentár je prepracovanou a rozšírenou verziou textu, ktorý vyšiel v denníku Pravda