Rozpočet EÚ a jeho financovanie, reforma regionálnej politiky, pravidlá hospodárskeho riadenia, reforma spoločnej poľnohospodárskej politiky, vrátane koordinácie a kontroly rozpočtových politík, inštitucionálne zabezpečenie zahraničnej politiky... Európsku úniu čaká horúca jeseň. Rozhodnutia môžu predurčiť trajektóriu ďalšieho smerovania Únie. Ich výsledkom môže byť pevnejšia, politicky jednotnejšia Európa, alebo hybridný útvar, ktorý je stále komplikovanejšie (a neochotnejšie) udržiavaný pokope čiastkovými kompromismi.

Každá rozumná vláda chápe, že bez spojencov nebude schopná presadiť v týchto rokovaniach svoje priority a záujmy. A niektoré si už začali pripravovať pôdu. Keď bol nový poľský prezident Bronislaw Komorowski na prvej návšteve v Bruseli (1.septembra 2010), urobil nečakané gesto. Opakovane zdôrazňoval potrebu „solidarity“ v európskej politike. To by ešte nebolo nič nezvyčajné, s týmto pojmom operujú radi mnohí východo- a stredoeurópski politici. Komorowski však aj niečo ponúkol. Oznámil, že jeho krajina je pripravená zúčastniť sa na európskych projektoch postavených na princípe solidarity, aj v prípade že pre ňu nie sú povinné, pretože sa uplatňujú len na členov eurozóny. Jeho vyhlásenie možno čítať aj tak, že Poľsko Poľsko je jednou z krajín Strednej a Východnej Európy, ktorá sa zaraďuje k post-komunistickým. Do EÚ vstúpilo spoločne s ďalšími 9 krajinami regiónu (vrátane Slovenska) v roku 2004.viac na www.EuropskaUnia.sk »je pripravené prispieť k Európskemu finančnému stabilizačnému mechanizmu, dokonca aj k pôžičke Grécku.

Samozrejme, Komorowski dal túto ponuku možno aj preto, že si uvedomuje, že bude len ťažko prijatá. Pripojenie ďalšej krajiny k pôžičke či mechanizmu je, keď už nič iné, právne komplikované. To však nie je dôležité. Gesto poľského prezidenta bolo predovšetkým bodkou za obdobím, keď sa táto veľká stredoeurópska krajina stavala do pozície problémového člena Únie. Keď si vplyv a priority skúšala vydupať tým, že ostatným vyhadzovala na oči ich minulosť, či nelegitímnosť. Komorowski sa ani netajil tým, že za ponukou je istá politická vypočítavosť: solidaritu podporil aj preto, lebo práve vďaka nej sa budú v budúcnosti bohatšie európske krajiny skladať na rozvoj chudobnejších regiónov, budú ochotné rešpektovať ich záujmy v reforme Spoločnej poľnohospodárskej politiky, prispejú k rozvoju ich energetickej infraštruktúry atď.

Poľský prezident pochopil „solidaritu“ spôsobom, ako väčšina jeho kolegov v Únii. Nie ako charitu bohatších krajín voči chudobnejších, či splácanie akejsi „historickej viny“ Západnej Európy voči postkomunistickým krajinám. Ale ako vzájomnú podporu, ochotu niesť spoluzodpovednosť za riešenie spoločných problémov.

Počas blížiacej sa horúcej európskej jesene budú Poliaci hrať kartou partnerstva a spolupráce. Naša vláda, naopak, volí konfrontačný štýl. Nebezpečne uverila, že silácke mediálne vyhlásenia sú tým istým, ako vyargumentované pozície. Že pochvaly diskutérov na internetových fórach a niektorých novinárov budú mať v rokovaniach rovnakú hodnotu, ako podpora európskych partnerov.

Hovorí sa, že len hlupák sa nepoučí z vlastných chýb. Ako nazvať niekoho, kto sa nechce poučiť z chýb iných?