Štvrtkový Summit Označenie „summit“ sa vzťahuje na zasadania Európskej rady, ktoré sa konajú minimálne raz za pol roka, spravidla však štyrikrát ročne.viac na www.EuropskaUnia.sk »EÚ bol možno neformálny, no nie druhoradý. Lídri Únie mali diskutovať o posilňovaní spoločnej európskej zahraničnej politiky a pravidlách „hospodárskeho riadenia“, pod čím sa skrýva komplex otázok o tom, ako a do akej miery koordinovať hospodársku politiku v EÚ, ako zabrániť členským krajinám v podvádzaní, a ako trestať tých, ktorí nejavia ochotu spoločné pravidlá dodržiavať.

Všetko však bolo trochu inak. Keďže diskusie o hospodárskom riadení (a najmä trestaní „rozpočtových previnilcov) nepokročili dostatočne ďaleko, dôraz programu sa presunul na zahraničnú politiku EÚ. Pozornosť médií a tón summitu však nakoniec udala úplne iná téma – konflikt medzi Komisiou a Francúzskom (a do istej miery medzi Francúzskom proti Rumunsku a Bulharsku) o (ne)legálnosti násilného vysídľovania Rómov. Tón stretnutia udala rastúca neochota (a neschopnosť) európskej politickej špičky formulovať takzvaný národný záujem v európskom rámci.

Klimatické zmeny, energetická bezpečnosť, efektívne pôsobenie v globálnej politike, ekonomická stabilita, posilnenie sociálnych systémov... volajú po spoločných, európskych riešeniach. Postupné zbližovanie národných ekonomík a podriadenie časti politík spoločným inštitúciám bolo inováciou, ktorou západoeurópske krajiny odpovedali na potrebu rekonštrukcie vojnou zničených hospodárstiev. Dnes sa snaží Európa vysporiadať s následkami najhoršej hospodárskej krízy za posledných 80 rokov a nájsť si miesto v meniacom sa medzinárodnom prostredí. Riešenie musí byť rovnako odvážne.

Stále viac európskych politikov však uprednostňuje krátkodobú hru pre domáce publikum (aj keby mala znamenať hľadanie obetného baránka, či už „lenivých Grékov“, alebo „neprispôsobivých Rómov“). Solidarita, základný kameň európskej integrácie, sa oslabuje. No nie len solidarita chápaná úzko, v zmysle charity voči chudobnejším. Solidarita ako pocit spoločného osudu Európy, ochoty podieľať sa na riešeniach problémov, ktoré sú v konečnom dôsledku vždy spoločné.

Pár svetlých výnimiek môže vliať trochu optimizmu. V stredu, deň pred summitom, vydala skupina európskych politikov (a bývalých politikov) manifest, v ktorom píše: „Nacionalizmus je ideológiou minulosti. Našim cieľom je federálna, post-národná Európa, Európa občanov.“ Veľká väčšina národných lídrov by sa dnes pod manifest Spinelliho skupiny nebola ochotná podpísať. Možno by sa skrývali za klesajúcu popularitu EÚ (a jej inštitúcií) v očiach občanov.

Tie isté prieskumy ale ukazujú rastúcu nedôveru voči národným vládam či parlamentom. Existujú teda dve alternatívne vysvetlenia: občania sú stále skeptickejší (či negatívne naladení) voči verejným inštitúciám vôbec, respektíve klesajúca popularita tých európskych je prirodzeným dôsledkom politizácie ich pôsobenia. Bývalý belgický premiér a líder európskych liberálov Guy Verhofstadt to vystihol slovami: „Ľudia si myslia, že Európa je riešením, nemyslia si však, že riešením je táto Európa.“

Komentár bol v pôvodnej verzii uverejnený v denníku Pravda