António Correia de Campos, spravodajca EP pre balík energetickej infraštruktúry, uviedol, že návrh Komisie o trojročnej lehote pre žiadosti o povolenie a plánovanie je príliš prísny. Aj ďalšie zdroje z EÚ vyjadrili podobné obavy a očakávajú bitku za zavretými dverami. Čo si o tom myslíte?

Vidím tam pointu, pretože reálny časový rámec pre schválenie a výstavbu veľkých vedení alebo interkonektorov trvá asi 10 rokov. Väčšina z toho času je na povolenia. Obyčajne ide o reakcie od miestneho obyvateľstva, čím vznikajú tieto predĺženia. Je možné, že tri roky sa tam dali ako taký férový  kompromis. Chápem, že ide o krátku dobu, ale musíte byť prísni a vynaložiť úsilie. Keď ste viac nenútení, projekty budú stále trvať viac než 10 rokov a nebude to fungovať.

Pre riešenie problémov je veľmi dôležitá otázka koordinátorov. Asi budeme mať reakciu zo strany Rady v tejto otázke, pretože členské štáty nikdy nie sú nadšené z prísnosti. Ale ak chceme úspešne naplniť naše ciele 2020, pripomeňme, že už teraz sme v roku 2012 a onedlho tu bude rok 2013. Keď ste viac nenútení, bude sa hovoriť o splnení cieľov EÚ v roku 2030, a nie 2020, pričom túto infraštruktúru na strane elektriny potrebujeme. Komisia hovorí o jednotnom trhu s energiou v roku 2014. Ako sa to dá dosiahnuť za dva roky, keď stále nemáte ani infraštruktúru? Takže fajn, počkajme do roku 2015 alebo 2016 a potom sa celý príbeh stane ešte menej komplexným. Trhové plánovanie a plánovanie rozvodovej sústavy v skutočnosti nemôže fungovať bez intervencií do infraštruktúry, je to nemožné – alebo to bude skôr fungovať v niektorých častiach Únie, hlavne v strednej Európe, kde už teraz existujú silné vzájomné prepojenia.

Pokiaľ ide o prenosovú sústavu, krajiny sa možno obávajú konkurenčnej nevýhody v prípade súperenia s dodávkami energie z ostatných štátov. Niektorí hovoria dokonca o potrebe „kultúrnej revolúcie“ pre prekonanie uprednostňovania národných záujmov pred cezhraničným prenosom. Ale ako?

Nuž, to je naozaj ťažké, pretože ide o technickú záležitosť a pre revolúciu potrebujete zapojenie ľudí. Pre všeobecnú populáciu je ťažké zapojiť sa do tejto logiky. Ale súhlasím s tým, že je potrebné tento príbeh premyslieť. Fungovanie vnútorného trhu, čo znamená prepojenia, budú pre spotrebiteľa prospešné, pretože sa zaistí efektívnejšia práca systému. Problém s nákladmi nie je o zajtrajšku, ale o pozajtrajšku.

Je jasné, že najefektívnejším systémom je ten, ktorý môže využiť národné trhy – aj so všetkými ich obmedzeniami – a stále ísť smerom k viac európskejšiemu trhu. Subsidiarita Politický princíp, podľa ktorého sa má politické rozhodovanie posunúť čo najbližšie pri občanom. Politické rozhodnutia sa prijmú od najnižšej do najvyššej úrovne rozhodovania.viac na www.EuropskaUnia.sk »a to, kto kontroluje, sú ďalšou otázkou. Sme v čase, kedy nacionalizmus silnie a ovplyvní aj túto záležitosť. Mali by sme na nej pracovať rôznymi spôsobmi, z politickej, technickej i regulačnej stránky.

Podľa niektorých údajov možno vzhľadom na súčasné tempo zapájania obnoviteľných zdrojov energie (OZE) do sústavy, ktorá na nich nebola navrhnutá, a vzhľadom na nedostatok skladovacích kapacít, očakávať nestabilitu systémov a výpadky elektriny, ktoré povedú k strate verejnej podpory. Preto by niektorí napríklad uprednostnili stabilitu sústavy pred OZE, aj keby to malo znamenať prepísanie cieľov 2020...

Samozrejme, nie je to presné. V tejto oblasti sa pohybujem už 30 rokov a počul som už rôzne argumenty prečo OZE spôsobia problémy. Je jasné, že prenosová sústava sa vybudovala pre centralizovanú produkciu z veľkých fosílnych palív a nie obnoviteľných zdrojov, takto sa proste vyvíjala. Pointou je, že táto éra je za nami. Smerujeme teraz k viac rozptýlenej výrobe a rozsiahlej integrácii OZE. Musíme sa tomu prispôsobiť, a to rýchle.

Potrebovali by sme oveľa menej skladovať a naopak zlepšiť naše [cezhraničné] prepojenia, pretože potom by sa dala využiť aj skladovacia kapacita susedných krajín. Keď máte prečerpávacie skladovanie, môžete na svojich rezervoároch sedieť. V našom systéme ich každý deň používame. Máme hydro-rezervoáre, ktoré nie sú ani prečerpávacie a v skutočnosti je to uskladnená elektrina. Väčšina európskych systémov ich má, tak ako ťažké to môže byť?

V Taliansku je veľa prečerpávacej skladovacej kapacity. Keď sa v 70. rokoch rozhodli vybudovať viacero atómových elektrární, postavili zároveň aj veľa prečerpávacích skladovacích priestorov. Napokon, keď s jadrom skončili, zostala im len prečerpávacia skladovacia kapacita. Tá tam teraz je a nepoužíva sa. V mnohých krajinách nie je dostatok skladovacej kapacity, ale v Taliansku je jej pravdepodobne viac než dosť. Keď budete mať prepojený systém, potom tieto kapacity využijete. Takže si nemyslím, že argument o tom, že OZE sa budú musieť spomaliť, je správny. Myslím si, že musíme urýchliť našu infraštruktúru, aby mohla pojať OZE, ktoré sa rozvíjajú a to je práve tá voľba ktorú máme vo vlastných rukách.

Komisár pre energetiku na nedávnej tlačovej konferencii povedal: „Naozaj by som rád videl deň, keď budeme mať smernicu o bezpečnosti dodávok elektriny. Tá by vyžadovala, aby každý členský štát skladoval ekvivalent 10 dní svojej spotreby elektriny.“ Myslíte si, že je to predbiehanie vývoja?

Môže byť, že ide o ekvivalent 30 dní dodávok plynu, ktorý v súčasnosti existuje. Myslím, že by mal existovať flexibilný systém, ktorý dokáže reagovať na rôzne podmienky rôznymi spôsobmi. V elektrickom systéme máte vždy rozličné zdroje. Pri plyne máte jedného dodávateľa, hoci by ste mohli mať rôznych dodávateľov a v týchto dňoch máme problémy s dodávkami plynu z Ruska. Pri dodávkach plynu by mohla vzniknúť mimoriadna situácia. Musíte navrhnúť systém, ktorý je dostatočne flexibilný, aby reagoval na odlišné situácie. Potrebujete veľa zdrojov a myslím si, že v tomto majú obnoviteľné zdroje výhodu.

Keď máte vietor, vodu, slnko a geotermálnu energiu, môžete mať aj flexibilitu v systéme. Potrebujete mať určité skladovanie – to je stále nápomocné – ale nejde o rovnakú vec ako v prípade dodávok uskladneného plynu, ktorý je len jediným zdrojom. Pri OZE máte flexibilitu zabudovanú do systému – čo keď nefúka vietor?

Ako dlho myslíte, že bude trvať, kým sa cena skladovania zníži na takú úroveň, aby s ňou bol priemysel spokojný?

To je ťažké povedať, pretože cena závisí na podmienkach, ktoré máte. Sú miesta, kde prečerpávacie skladovanie nie je drahé a iné, kde je. Súvisí to s občianskymi prácami, ktoré potrebujete. Nejde o príbeh technológie – vodná naozaj nie je tak drahá – obyčajne je to infraštruktúra, ktorú je potrebné vybudovať pre občianske práce, a ktorá je tak premenlivá. Ale tej máme v Európe dostatok, otázkou je, ako sa použije. V Grécku máme niekoľko prečerpávacích skladovacích priestorov, nie dosť, ale nepoužívame ich v noci, keď je lacná produkcia z lignitu, aby sa voda pumpovala na použitie v čase špičiek. Ale toto je odlišné poňatie užívania prečerpávacieho skladovania než pri integrácii veľkého množstva OZE. Celý systém si treba predstaviť a naplánovať odlišným spôsobom. Nemyslím si, že bude potrebné veľké množstvo skladovania, podľa toho v ktorej časti Európy ste. Skutočne efektívny systém integruje veľké množstvá obnoviteľných zdrojov. Nie sme od toho ďaleko, ale musíme to naplánovať. 

Existujú náznaky, že analýzy nákladov a prínosov, ktoré dostalo za úlohu pripraviť ENTSO-E v súvislosti s projektmi energetickej infraštruktúry, sú politickým futbalom, za ktorý by mali prevziať zodpovednosť politické vrstvy. Aký je Váš názor?

Súhlasil by som s tým, pretože náklady a prínosy sú aj politickým príbehom, to je jasné. Ako možno vyhodnotiť niečo, čo prinesie úžitok pre krajinu, keď to má prepojenie na suseda? Je to veľmi zložitá kalkulácia, spojená s vnútorným trhom. Keď máte dve susediace krajiny a jedna má trh, ktorý je drahší, prínos bude vyzerať inak z jednej či druhej strany. Ak tieto trhy budú v budúcnosti spolu fungovať, znamená to, že jedna cena pôjde hore a druhá dole. Keď vezmete čiastku celého systému a pozriete sa na to nezávisle, uvidíte, že je to lepšie. Ale krátkodobo dôjde k nárastu cien na jednej strane. Takže ako chcete vypočítať prínos? Po nezávislom technickom výpočte prínosov, sa musíte pozrieť na politický aspekt a medzi týmito dvoma vznikne finálny kompromis. Nebude to jednoduché, pretože politici hádžu loptičku k technikom [ENTSO-E], hoci ide zároveň o politické rozhodnutie. To sa stáva mnohokrát.

V rôznych európskych oblastiach dôjde k distribúcii a myslím si, že infraštruktúrny balík je v tomto zmysle celkom dobrý. Prečo by sa malo Grécko Grécko vstúpilo do EÚ po zložitom vývoji - po druhej svetovej vojne nasledovala občianska vojna (1944-49), reštaurácia monarchie, vojenská diktatúra (1967-74) a až potom vytvorenie parlamentnej demokracie.viac na www.EuropskaUnia.sk »zaujímať o príbrežnú sústavu v Severnej Európe alebo Severná Európa o silnú sústavu na Juhu? Ale keď sa to rozdelí medzi rôzne koridory a priority, napokon je to politická záležitosť. Musíte byť inkluzívni a v rovnakom čase sa pohybovať vo všetkých krajinách, čo nie je najefektívnejšie a nemá to najlepší prínos v nákladoch.

Veríte, že oznámenie EK o obnoviteľných zdrojoch, ktoré má vyjsť koncom jari, bude obsahovať aj nejaké míľniky a priebežné ciele?

Najdôležitejším prvkom je, že očakávame ciele pre rok 2030. Je to nevyhnutné, na príbehu stratégie obnoviteľných zdrojov by sa malo stavať. V roku 2001 sme mali počiatočný indikatívny cieľ pre 21 % elektriny v Európe z obnoviteľných zdrojov [ako podiel na energetickom mixe], ktorý sme stanovili v roku 2010. Vždy keď sa určí cieľ pre OZE, mnoho ľudí a organizácií bude hovoriť „to je nemožné a to je príliš vysoké“. Ale funguje to. Nové ciele 2020, ktoré sú záväzné fungujú v rôznych členských štátoch , a najmä v tých, ktoré pre ne v EÚ neboli veľmi zapálené. Môžeme dosiahnuť veľký efekt. Takže ak sa pozrieme na cykly investícií a ako môžu investori získať dôveru v investovaní, potom musíme prijať dlhodobejší pohľad než len do roku 2020. Hlavným bodom diskusií politiky obnoviteľných zdrojov je cieľ pre rok 2030.

Aké ciele by ste rád videl?

Ako EREC [Európska rada pre obnoviteľnú energiu], sme minulý rok prišli so 45 percentami [pre rok 2030], ale nepovedal by som, že kritické je číslo. Či je to 40 % alebo 50 %, otázkou je mať ambiciózny míľnik pre 2030 a poskytnúť dôveru, že táto politika bude pokračovať a má svoj míľnik pre rok 2030. Je to extrémne dôležité pre pokračujúci rozvoj. Inak, čo sa stane v roku 2021? Teraz máte ciele do 2020, čo potom? Existuje síce veľ podporných schém, ale to už je iný príbeh. Otázkou je, ako sa dostanete k tomuto cieľu? Hlavným elementom do roku 2020 bol záväzný cieľ 20 %. Priniesol rozdiel v politike. To je to, čo teraz od procesu očakávame. Zvyšok je sekundárny.