Návrh Komisie ja založený na princípe „znečisťovateľ platí“ (známy z klimatickej politiky), ktorý ma podľa eurokomisára Michela Barniera zabezpečiť, že to bude súkromný sektor, kto zaplatí za prípadné budúce bankové krízy.

„Je neakceptovateľné, aby daňoví poplatníci naďalej znášali vysoké náklady v súvislosti so záchranou bankového sektora“, uvádza sa vo vyhlásení. Pre prípad problémov budú musieť mať banky odložené zdroje, z ktorých sa vo forme určitého druhu odvodu bude financovať krízový fond.

Návrh bude musieť získať podporu členských štátov, pravdepodobne bude témou na najbližšom summite európskych lídrov v júni v Bruseli. Ak sa s návrhom stotožnia, EÚ bude prezentovať tento plán na summite G20 v kanadskom Toronte naplánovanom na koniec júna.

Aké veľké by mali byť fondy?

Podľa Komisie je príliš skoro definovať konkrétny objem prostriedkov, ktorý by mal do fondu odchádzať. Pravdepodobnejšie je, že pôjde o viac národných fondov.

V začiatkoch sa príspevky do fondu budú týkať iba bánk. „V tomto štádiu sa nejaví vhodné rozšíriť záchranný fond na iné finančné inštitúcie, ako napríklad investičné fondy alebo posiťovne“, uvádza sa v dokumente.

Preventívna akcia

Podľa EK je financovanie preventívneho nástroja lepšie, pretože je to efektívny spôsob ako sa vyhnúť rozsiahlejším hospodárskym prblémom v prípade zlyhania bánk.

„Komisia je toho názoru, že záchranný fondy by mal byť vybudovaný na báze ex ante príspevkov z bánk. Schémy financované ex post znamenajú financovanie daňovými poplatníkmi a preto zvyšujú riziko, že úpadok bánk bude mať širšie negatívne hospodárske dôsledky“.

Brusel si uvedomuje, že existencia takýchto fondov môže pobádať k väčšiemu morálnemu hazardu, keďže pocit rizika bude nižší. Komisia preto upresňuje, že tieto fondy nebudú akousi poistkou proti pádu banky, ale skôr by mali jej riadny krach urobiť bezbolestnejším.

Ako sa dá vypočítať riziko bánk?

Komisia si ponecháva otvorené možnosti pokiaľ ide o kritériá pre hodnotenie rizika krachu bánk, ale už teraz sa prikláňa skôr k využitiu ich záväzkov a nie aktív na to, aby stanovila férovú cenu, ktorú by mala banka platiť ako odvod do fondu.

Ak by boli odvody stanovené na základe aktív, mohlo by to vyústiť do dodatočných kapitálových požiadaviek, domnieva sa európska exekutíva.

Naopak, záväzky sa javia ako „najvhodnejšie indikátory sumy, ktorá by mohla byť potrebná na na odzravenie banky“.

Ako alternatívne a komplementárne riešenie navrhuje Komisia „napojiť výšku odvodu na zisky a bonusy ako indikátory veľkosti banky aby tak viac by odrážali princíp „znečisťovateľ platí“. Komisia ale upozorňuje, že tieto indikátory nemusia odrážať výšku prostriedikov, ktoré bude banka v problémoch potrebovať ani pravdepodobnosť toto, že sa do nich dostane.

„Kedže veľkosť záchranného fondu bude v niektorých ekonomikách značná, niektoré členské štáty budú možno považovať za atraktívne, využiť ho na zníženie svojho deficitu verejných financií“, súdi EK.

Inými slovami EK predpokladá, že peniaze, ktoré banky odložia na stranu, by mohli štáty chcieť využiť na dočasné vykrytie schodkov verejných financií. V dlhodobom horizonte to ale len posilní morálny hazard, ktorý sa spája s inštitúciami, ktoré sú „príliš veľké, aby padli“ (too big to fail), upozorňuje Komisia.

„Komisia je preto toho názoru, že fond na záchranu bánk by mal zostať oddelený od národného rozpočtu a určený výlučne na pokrytie nákladov“.