Jurgen Stark bol viceprezidentom Deutsche Bundesbank. Je členom výkonnej rady Európskej centrálnej banky.

Všetky krajiny musí zo súčasnej krízy vyvodiť jasné dôsledky. Členské krajiny eurozóny sa namiesto neutíchajúceho popierania faktu, že menová únia obmedzuje národnú fiškálnu zvrchovanosť, musia vyrovnať s ekonomickou realitou a dodržiavať prísnejšie rozpočtové pravidlá.

Keď globálna finančná kríza prepukla, euro ako štít ochránilo krajiny, ktoré by sa za podobných okolností prepadli do hlbokej menovej krízy. Tento štít fungoval až príliš dobre, pretože výkonnostne slabšie krajiny nepocítili žiadny tlak zo strany finančných trhov.

Rozpätie úrokových sadzieb vládnych dlhopisov sa behom obdobia smerujúceho do krízy napriek rozsiahlym nerovnováham a obrovským disparitám čo do úrovne súkromného a verejného dlhu naprieč eurozónou skutočne vytratilo. Účastníci trhu – vrátane ratingových agentúr  - buď flagrantne neporozumeli riziku, alebo nikdy nebrali vážne klauzulu Maastrichtskej zmluvy zakazujúcu finančnú výpomoc.

Inštitucionálne mechanizmy zriadené kvôli koordinácii ekonomických a fiškálnych politík pritom zostali nevyužité. Na fiškálne strane boli pravidlá Paktu stability a rastu dokonca oslabené a rozhodovanie o korekčných opatreniach a prípadných sankciách sa dostalo do závislosti na krátkozrakých politických pohľadoch.

Pokiaľ budú v Európe faktických hriešnikov súdiť hriešnici potenciálni, kolegiálny tlak fungovať nebude. Programy znižovania schodku sa skutočne veľmi často opierali o prehnane optimistické rastové prognózy a v dobách silného hospodárskeho rastu sa znižovaniu dlhov zanedbávalo. Nie vo všetkých krajinách byli dostupné spoľahlivé štatistiky a roky neexistovala politická vôľa chrániť verejné rozpočty pred dôsledkami rýchlo-starnúcich populácií na penzijné a výdavkami na zdravotníctvo.

Skrátené znenie príspevku uverejňujeme v spolupráci s Project Syndicate. Jeho úplné znenie v českom jazyku jazyku nájdete na tejto linke.