„Výročie krachu Lehman Brothers sa bez pochýb stalo najsymbolickejším momentom finančnej krízy. No, minimálne pre Európu, nejde o stelesnenie zásadného obratu. Ten nastal v utorok, 30. septembra 2008, keď Brian Cowen, írsky premiér, rozhodol o združených garanciách pre celý bankový sektor. Tento krok sa stal vzorom pre ďalších lídrov eurozóny. Zvyšok je už históriou.

Ja by som zašiel tak ďaleko, že by som toto rozhodnutie oklasifikoval ako najkatastrofálnejšie politické rozhodnutie prijaté v povojnovej Európe. Nejde však o rozhodnutie ako také – bolo nevyhnutné, aby v tom čase zabránilo najhoršiemu – no ide skôr o to, že nebolo premenené na stratégiu na vyriešenie problémov bankového sektora – nedostatočnej kapitalizácie, nadmerného objemu toxických aktív, úbohého manažmentu a v neposlednom rade nadmernej veľkosti.

Dôsledky toho budú zrejmé až v nasledujúcich rokoch. Malý záblesk sme však videli už pred pár dňami, keď Írsko Írsko patrilo medzi najchudobnejšie krajiny Európy, vďaka viacerým špecifikám však dokázalo plne využiť výhody členstva a dostať sa na ekonomicky medzi špičkových európskych hráčovviac na www.EuropskaUnia.sk »objavilo dieru v bankovom sektore, ktorá bude krajinu stáť „pohodových“ 32 % len tohtoročného HDP. Sám som pritom nedávno odhadoval, že náklady na záchranu írskych bánk budú stáť okolo 30 % HDP, čo niektorí pozorovatelia označili za šokujúce. Ako sa nakoniec ukázalo, bol som nereálne optimistický – ako aj často bývam. Nemci sú tiež notorickí optimisti pri poukazovaní na stav svojho bankového sektory, ktorý je pritom z veľkej časti nedostatočne kapitalizovaný.

Fundamentálnou chybou, ktorú urobili európske vlády na začiatku krízy bolo, že nezmenšili bankový systém a neprinútili držiteľov dlhopisov, aby zdieľali náklady za záchranné operácie. Írska vláda pred pár dňami urobila len maličký krok smerom k tomu, aby zahrnula držiteľov podriadeného dlhu. Vysvetľujem si to tak, že banky museli vystrašiť politikov, tým, že ich presvedčili, že nútená konverzia z dlhopisov na equity by znamenala koniec takej civilizácie, akú poznáme.

Prečo teda nie bankrot? História ukázala, že sa krajiny dokázali z krachu spamätať dosť rýchlo. No v Európe, bankrot znamená obrovské fiasko a Európania sú ochotní zájsť do akéhokoľvek extrému, aby sa mu vyhli.

Lotyšsko Podobne ako ostatné dve pobaltské krajiny (Estónsko, Litva), Lotyšsko dosiahlo nezávislosť od ZSSR v roku 1991, ruské jednotky odišli v roku 1994. Členom Únie i NATO NATO je medzivládna organizácia združených krajín s úlohou chrániť slobodu a bezpečnosť svojich členov politickými a vojenskými prostriedkami.viac na www.EuropskaUnia.sk »sa stalo spolu so Slovenskom v roku 2004.viac na www.EuropskaUnia.sk »prešlo jednou z najbrutálnejších kríz v modernej histórii. Devalvácia meny by bolesť zmiernila, no išli proti oficiálnym dogmám. Íri aj Gréci tiež radšej zmrzačili svoje ekonomiky na celé nasledujúce generácie, len aby sa vyhli politickej blamáži a bankrotu alebo dokonca reštrukturalizácii dlhu. Obe krajiny sú fundamentálne insolventné – a ak uvažujete tak ako ja, budú mať nulový rast päť alebo dokonca desať rokov, vrátane prudkého poklesu ceny aktív.

Dokonca aj Gréko s podielom dlhu na HDP na úrovni blízko 150 %, sa chce cez to dostať bez bankrotu. Návrh rozpočtu na rok 2011 je veľmi optimistický, no bude to veľmi ťažké obdobie. Otázkou ohľadom solventnosti Grécka je najmä, či krajina dokáže z dlhodobého hľadiska dosiahnuť udržateľný rast na to, aby mohla splatiť svoje dlhy.

Oveľa jednoduchšie by bolo, keby tento proces sprevádzal aspoň čiastočný bankrot. Avšak Európania nenávidia túto myšlienku. Eurozóna Výraz eurózona označuje skupinu 12 členských štátov Európskej únie ktoré zaviedli 1 januára 2002 spoločnú menu euro. Eurózóna pokrýva v súčasnosti 307 miliónov obyvateľov.viac na www.EuropskaUnia.sk »bola vybudovaná na troch princípoch – žiaden bankrot, žiadny výstup, žiadna záchrana. Logicky nekoherentná kombinácia, no napriek tomu má hlboké korene. Zo všetkých troch bola EÚ s váhaním ochotná upustiť od tretieho, no súčasne bráni prvé dva až na smrť.

Najabsurdnejšou z toho všetkého, dokonca komickou, je diskusia v Bruseli. Jednou veľkou otázkou je, či sankcie za prešľapy v deficite by mali byť automatické, alebo podliehať politickému hlasovaniu. Ide takmer o tú istú debatu ako pred úplným zavedením eura. Po dvanástich rokoch, počas ktorých EÚ nedokázala uvaliť sankcie ani raz, ani voči Grékom, je to stále hlavou témou diskusie.

Takže kým Írsko a Grécko horia, EÚ prestala pozerať do vešteckej gule a presedlala na ideologickejšie debaty, ktoré sú jej príbuzné. Fakt, že Írsko donedávna neprekročilo deficit, nikoho nezaujíma. Írsko aj so Španielskom, takmer v priebehu jednej noci zažili prechod od chvályhodných na okraj bankrotu. Všetky návrhy, o ktorých som počul, že sa o nich v Bruseli diskutovalo, majú spoločný fakt, že pokiaľ by sa aplikovali retroaktívne, nedošlo by k vôbec žiadnej zmene v súčasnom stave.

Závažným problémom v eurozóne nie je prísna fiškálna disciplína, ale národná solventnosť, čo už je oveľa širší koncept. Pre združené garancie sa už nedá oddeliť súkromný od verejného dlhu. Ostal už len zreteľný jednoduchý dlh. Dostali sme sa teda do paradoxnej situácie, keď prežitie bánk je oveľa lepšie zaistené ako prežitie tých, ktorí si v nich sporili.“