Pozadie

Po neúspešných referendách o Ústavnej zmluve EÚ vo Francúzsku a Holandsku v roku 2005 (pozri súbor liniek o ratifikácii euroústavy a referende vo Francúzsku) začala Únia „obdobie reflexie“ o svojej budúcnosti, spôsoboch ako „priblížiť občanom“ európsky projekt a o budúcnosti Ústavnej zmluvy ako takej.

Pri príležitosti osláv 50. výročia Rímskej zmluvy v Berlíne európski lídri prisľúbili, že postavia EÚ „na obnovený spoločný základ pre voľbami do Európskeho parlamentu v roku 2009“.

Cestu zo slepej uličky našiel júnový summit EÚ pod vedením Nemeckého predsedníctva (2007). Po intenzívnych rokovaniach nakoniec prijal mandát pre Medzivládnu konferenciu, ktorá počas Portugalského predsedníctva dohodla detaily novej Reformnej zmluvy EÚ.

Po tom ako právni experti dokončili práce na texte Reformnej zmluvy sa lídri európskej 27-čky stretli na neformálnom summite v októbri 2007 v Lisabone, kde sa zrodila dohoda o konečnom texte. Lisabonská zmluva, ako sa od toho okamihu začala nazývať, musí ešte prejsť ratifikačným procesom v každej členskej krajine EÚ.

Otázky

V diskusiách pred júnovým summitom sa členské krajiny vo všeobecnosti zhodovali v tom, že základom diskusie o inštitucionálnom rámci rozšírenej Únie má byť prijatá, no neratifikovaná Ústavná zmluva.

Štáty sa dohodli na návrate k tradičnej metóde zmeny zmlúv zvolaním Medzivládnej konferencie, a nie nového Konventu.

Názory členov na podobu zmluvy sa však líšili. Vo všeobecnosti ich bolo možné rozdeliť do štyroch kategórií:

Krajiny snažiace sa o zachovanie textu Ústavnej zmluvy: predovšetkým 18 členov, ktorí ju už ratifikovali a / alebo prijali (Rakúsko, Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Estónsko, Fínsko, Nemecko, Grécko, Maďarsko, Taliansko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Malta, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko a Španielsko).

• Krajiny, ktoré si želali zachovanie textu a chceli doplnenie niektorých častí (ide v podstate o niektoré z predchádzajúcich 18 krajín, plus krajiny ktoré naznačili ochotu text ratifikovať – Írsko, Portugalsko, Švédsko a Dánsko).
• Francúzsko a Holandsko, ktoré chceli iný text, aby ho boli schopné úspešne ratifikovať, podľa možnosti v parlamente a nie referendom.
• Británia, Poľsko a Česká republika so skeptickým prístupom, ktoré boli proti Ústavnej zmluve a snažili sa opäť otvoriť debatu v niektorých kľúčových otázkach.

Belgicko

• Podporovalo „Ústavu – plus“ a stavalo sa proti jednoduchému doplneniu existujúcich zmlúv, alebo prijatiu okresanej „mini-zmluvy“,
• k textu euroústavy chceli dodať: hlasovanie kvalifikovanou väčšinou v ďalších oblastiach, viac sociálno-ekonomických politík EÚ, silnejšiu spoločnú európsku obranu a mechanizmus revízie zmluvy, ktorý umožní ďalšiu viacrýchlostnú integráciu.

Francúzsko:

• Nový prezident Nicolas Sarkozy chcel zjednodušenú zmluvu – „mini-zmluvu“, ktorá by mohla byť prijatá v parlamente a nevyžadovala referendum,
• nová zmluva mala prebrať hlavné inštitucionálne zmeny stanovené v euroústave,
• tesne pred rokovaním summitu vyšiel prezident Sarkozy z požiadavkou, aby bola z textu spomedzi cieľov Únie vypustená "voľná súťaž".

Holandsko:

• Podporovalo doplnenie zmlúv namiesto novej euroústavy, ktorá by musela prechádzať cez referendum,
• chcelo aby boli do zmluvy zahrnuté kritériá ďalšieho rozširovania.

Spojené kráľovstvo

• Presadzovalo zjednodušenú dopĺňajúcu zmluvu namiesto Ústavy,
• snažilo sa vyhnúť referendu,
• pred rokovaním summitu vyšiel premiér Blair so štyrmi prioritami:
• Po prvé, nebudeme akceptovať dohodu, ktorá umožňuje Charte základných práv meniť britské právo akýmkoľvek spôsobom
• Po druhé, nebudeme súhlasiť s niečím, čo nahradzuje rolu britskej zahraničnej politiky a nášho ministra zahraničia.
• Po tretie, nebudeme súhlasiť so vzdaním sa našich možností kontrolovať spoločný právny, súdny a policajný systém.
• A po štvrté, nebudeme súhlasiť s ničím, čo [nás] posúva k hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou [a zároveň] môže mať silné slovo v otázkach nášho daňového systému.“

Poľsko

• Chcelo opäť otvoriť diskusiu o inštitucionálnych zmenách, ktoré priniesla euroústava, najmä o hlasovaní v Rade kvalifikovanou väčšinou - nesúhlasilo so zavedením "dvojitej väčšiny" a žiadalo zachovanie systému zo Zmluvy z Nice, ktorý mu dával väčšiu váhu (Dohoda bola dosiahnutá potom, ako Nemecké predsedníctvo presvedčilo Poľsko, aby sa vzdalo odporu voči systému dvojitej väčšiny pri hlasovaní v Rade),
• chcelo v dokumente zmienku o kresťanských koreňoch EÚ.

Česká republika

• Stavala sa proti euroústave, preferovala novú zmluvu,
• považovala termín na prijatie novej zmluvy (do roku 2009) za príliš krátky,
• bola kritická k vytvoreniu postu ministra zahraničných vecí EÚ,
• snažila sa o renegociáciu otázky hlasovania v Rade,
• chcela vypustenie Charty základných práv,
• chcela opäť otvoriť otázku rozdelenia kompetencií medzi EÚ a členské krajiny,
• bola proti možnosti „dvojrýchlostnej Európy“, s rozličnými úrovňami integrácie.

ČO OBSAHUJE LISABONSKÁ ZMLUVA?

Jej celý názov znie Zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Kým Ústavná zmluva mala za cieľ zlúčiť Zmluvu o EÚ a Zmluvu o založení ES do jedného dokumentu, Lisabonská zmluva tieto zmluvy iba mení a dopĺňa. Keďže Únia sa stáva právnym nástupcom Európskeho spoločenstva, bude Zmluva o založení ES premenovaná na Zmluvu o fungovaní Európskej únie.

Lisabonská zmluva má nasledovnú štruktúru:

• Preambula,
• Časť, ktorá mení a dopĺňa Zmluvu o EÚ,
• Časť, ktorá mení Zmluvu o založení ES,
• Záverečné ustanovenia,
• Protokoly (majú rovnakú právnu silu ako zmluva) 
  
• Deklarácie

Vypustené časti oproti Ústavnej zmluve:

• označenie „Ústavná“, „Ústava“, namiesto toho len zmena zmlúv,
• odkaz na symboly EÚ,
• zmienka o prednosti práva EÚ pred národným právom (bola vypustená z textu, zostala len vo forme vyhlásenia),
• nové označenie právnych aktov, nebudú sa volať "zákon", "rámcový zákon",
• nahradenie plného textu Charty základných práv krátkym odkazom na dokument, ktorý má rovnakú právnu silu.

Nové prvky:

• odkazy na nové výzvy, ako energetika, klimatické zmeny či nelegálna migrácia (Poľsko si zabezpečilo v zmluve aj klauzulu o energetickej solidarite, ktorá je čiastočne odpoveďou na jeho obavu z napätých vzťahov s Ruskom),
• zmienka o sociálnej dimenzii EÚ,
• posilnenie európskeho občianska prostredníctvom práva iniciatívy: najmenej jeden milión občanov EÚ, ktorí sú príslušníkmi významného počtu členských štátov, môžu vyzvať Komisiu , aby predložila legislatívy návrh v určitej oblasti (občianstvo EÚ pri tom nenahrádza, ale dopĺňa občianstvo členskej krajiny),
• EÚ ako samostatný a jediný subjekt medzinárodného práva,
• bola prekonaná trojpilierová štruktúra - III. pilier bude zakomponovaný do Zmluvy o fungovaní EÚ (Zmluvy o založení ES) - zostanú však zachované rôzne pravidlá prijímania rozhodnutí a jurisdikcie Európskeho súdneho dvora pokiaľ ide o zahraničnú politiku. Doterajšie tri piliere sa zlúčia, avšak oblasť SZBP bude spravovaná osobitne na medzivládnom princípe,
  
• z „princípov“ EÚ sa stali „hodnoty“, ktoré sú zároveň referenčným rámcom, za ktorého porušenie bude môcť byť členský štát sankcionovaný,
• revidovaný zoznam cieľov Únie.

Európska rada

Stala sa oficiálne inštitúciou EÚ. Predseda Rady bude volený kvalifikovanou väčšinou Európskou radou na 2,5 roka s možnosťou opätovného zvolenia na jedno ďalšie obdobie. Bude zastupovať Úniu navonok, avšak okrem oblasti SZBP, ktorá bude aj naďalej spravovaná osobitne.

Eliminujú sa tak niektoré riziká. Malé štáty mali niekedy problémy vysporiadať sa s obrovskou agendou, ktorú predsedníctvo prináša, veľké zase niekedy nevedeli odlíšiť národné a celoeurópske záujmy.

Rada EÚ

Predsedníctvo Rady a jej jednotlivých ministerských formácií bude naďalej šesťmesačné a rotujúce. Jednotlivé predsedníctva budú koordinované vo formáte trojky (troch po sebe nasledujúcich krajín). Rade pre zahraničné záležitosti bude predsedať Vysoký predstaviteľ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.

Reforma hlasovania zaviedla nový systém dvojitej väčšiny – to znamená, že pre schválenie právneho aktu bude po roku 2014 potrebných 55% členských krajín (15), ktoré reprezentujú 65% obyvateľov EÚ.

Protokol o prechodných ustanoveniach zahŕňa poľskú požiadavku využitia tzv. ioanninskej klauzuly. V praxi to znamená, že aj štáty, ktoré nebudú môcť dať dokopy blokujúcu menšinu (minimálne 4 krajiny), budú mať možnosť oddialiť rozhodnutie v Rade na obdobie, v ktorom sa bude hľadať riešenie prijateľné pre všetkých. Takáto možnosť bude platiť do roku 2017.

Blokujúcu menšinu môžu vytvoriť štyria členovia Rady, inak sa kvalifikovaná väčšina považuje za dosiahnutú.

Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou sa rozšíri o 50 nových oblastí. Bude sa to týkať boja proti terorizmu, spolupráce v trestných záležitostiach, nelegálnej imigrácie, azylovej politiky či súdnej spolupráce. Práve v týchto citlivých otázkach viedla potreba konsenzu k neefektívnym kompromisom.

Nový post Vysokého predstaviteľa pre zahraničné vzťahy a bezpečnostnú politiku spojí funkcie súčasného Vysokého predstaviteľa pre SZBP (Javier Solana) a komisára pre vonkajšie vzťahy (Benita Ferrero-Waldner). V jeho práci mu bude pomáhať zahraničná služba EÚ, tvorená národnými a európskymi diplomatmi. Vysoký predstaviteľ bude predsedať Rade pre zahraničné veci a viesť politický dialóg s tretími stranami v mene Únie a vyjadrovať pozíciu Únie (ak sa takáto pozícia dosiahne) v medzinárodných organizáciách a na konferenciách.

Komisia

Podľa novej zmluvy, bude mať do roku 2014 každá krajina jedného komisára vrátane Vysokého predstaviteľa, ktorý bude jedným z podpredsedov Komisie. Po roku 2014 prestane platiť princíp „jedna krajina – jeden komisár“. Ich počet sa zo súčasných 27 zníži na 17. Krajiny sa budú striedať podľa systému rovnej rotácie medzi členskými štátmi. Bude to znamenať, že každá krajina bude môcť nominovať svojho komisára minimálne v 2 z 3 po sebe nasledujúcich funkčných obdobiach. Bude pri tom zohľadnené demografické a geografické hľadisko. V tejto súvislosti vznikli obavy, že rozhodnutia Komisie, v ktorej nebudú mať zastúpenie veľké štáty únie budú mať menšiu váhu.

Členom Komisie sa stane aj Vysoký predstaviteľ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý bude jej podpredsedom.

Predseda Európskej komisie získa právomoc za istých okolností odvolať ktoréhokoľvek komisára.

Európsky parlament

Nová zmluva znamená pre Parlament rozšírenie spolurozhodovacej procedúry takmer na všetky legislatívne akty EÚ,  čím posilňuje politickú váhu jediného priamo voleného orgánu EÚ a približuje sa mierou svojich právomocí k Rade. Väčšiu právomoc bude mať vo vzťahu k rozpočtu

V súlade s novým inštitucionálnym poriadkom bude Parlament väčšinou svojich členov priamo voliť predsedu Európskej komisie z nominácií, ktoré poskytne Rada po zohľadnení výsledkov volieb do EP (doteraz len schvaľoval voľbu Rady). Parlament sa bude môcť taktiež vyjadriť k personálnemu obsadeniu úradu Vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.

Pokiaľ ide o rozdelenie kresiel v EP, európski lídri sa stotožnili so správou vypracovanou v Parlamente, ktorá nanovo prerozdeľuje počty mandátov pre jednotlivé národné delegácie, tak aby celkový počet poslancov bol 750 namiesto súčasných 785.

Taliansko vznieslo najsilnejšie protesty proti novým počtom. Návrh správy mu totiž určil "len" 72 kresiel, čo je o šesť menej ako má dnes. Ako jeden zo zakladajúcich členov EÚ, by tak stratilo paritu s Veľkou Britániou a Francúzskom. V záujme bezproblémového schválenia zmluvy, bolo Taliansku priznané jedno kreslo naviac, čím sa dostalo na úroveň Veľkej Británie, hoci od Francúzov ho stále jedno kreslo delí.

Miesto, ktoré Taliansko získalo vzniklo na základe toho, že sa predseda Parlamentu nebude počítať do celkového počtu poslancov. EP sa teda bude skladať zo 750 poslancov a svojho predsedu, čo ale neovplyvní jeho právo zúčastňovať sa hlasovaní v pléne. O mandát tak de facto príde krajina, z ktorej bude novozvolený predseda. Technické detaily však stále treba do decembra doriešiť.

Národné parlamenty

Lisabonská zmluva posilňuje úlohu národných parlamentov. Osobitný článok protokolu obsahuje výpočet všetkých úloh, ktoré národné parlamenty majú. Ich reálne uplatňovanie však závisí od miery aktivity jednotlivých národných zákonodarných zborov.

• Národné parlamenty budú mať úlohu dohliadať na dodržiavanie zásad subsidiarity a proporcionality.
• Budú sa zúčastňovať na kontrole vykonávania politík v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Budú tiež politickým kontrolným orgánom Europolu a Eurojustu.
• Zasielajú sa im žiadosti o pristúpenie k Únii.
• Čas na preskúmanie právnych aktov EÚ sa pre národné parlamenty predĺži z 6 na 8 týždňov. Komisia bude posielať návrhy právnych aktov, konzultačné dokumenty (Zelené a Biele knihy), ročné plány legislatívnych úloh priamo národným parlamentom.
• Ak jedna tretina parlamentov členských štátov vyjadrí námietku, musí Komisia legislatívny akt obhájiť alebo pozmeniť (tzv. žltá karta). Ak dá polovica národných parlamentov na návrh Komisie negatívne stanovisko, musí Komisia návrh odôvodniť alebo stiahnuť (tzv. oranžová karta).
• Národné parlamenty sa budú podieľať na medziparlamentnej spolupráci. Konferencia parlamentných výborov pre záležitosti Únie môže do pozornosti Európskeho parlamentu, Rady a Komisie predložiť všetky podnety, ktoré považuje za vhodné.

Európsky súdny dvor

• získal právomoc preskúmavať legalitu sankcií, ktoré sú prijímané v rámci spoločnej zahraničnej politiky,
• jednotlivci budú mať možnosť napádať právne akty EÚ,
• bude pôsobiť aj ako poradný orgán – bude sa môcť vyjadrovať k návrhom členských štátov,
• v protokole bolo stanovené, že v prípade ak sa počet generálnych advokátov zvýši z 9 na 11, Poľsko bude mať jedného advokáta tak ako ostatné veľké štáty Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Veľká Británia (zvyšné miesta sú prideľované na základe rotačného systému).

Európska centrálna banka a Dvor audítorov

Obe inštitúcie sa stanú komunitárnymi orgánmi, ktorých mandát vychádza zo zmluvných základov EÚ novelizovaných Lisabonskou zmluvou. ECB si pri tom aj naďalej ponecháva svoju autonómiu a právnu subjektivitu voči ostatným európskym orgánom.

Charta základných práv

Obsahuje výpočet politických, sociálnych a ekonomických práv. Jej cieľom bolo zaručiť, aby európska legislatíva nebola v rozpore s Európskou konvenciou ľudských práv. Aj keď nie je súčasťou zmluvy, jej právna záväznosť je zabezpečená odkazom v čl. 6. Bude slávnostne vyhlásená Parlamentom, Radou, Komisiou a bude mať štatút primárneho práva.

Protokol k Charte základných práv obsahuje vyhlásenie, že sa ustanovenia Charty nevzťahujú na Veľkú Britániu a Poľsko a teda ani Európsky súdny dvor nemôže konštatovať nesúlad medzi právom týchto štátov a Chartou. Veľká Británia sa obávala, že by Charta mohla zakladať nové sociálne práva a narušila by tak britský liberálny pracovný trh.  Poľsko sa k výnimke z Charty pridalo, aby sa vyhlo tomu, že Charta bude zakladať individuálne slobody v rozpore s konzervatívnymi a náboženskými hodnotami Poľska (napr. interupcie).

Rozširovanie

Holandsko žiadalo, aby boli do zmluvy zahrnuté prístupové kritériá pre rozširovanie (tzv. kodanské kritériá – teda podmienka demokratickej vlády a rešpektovania ľudských práv, štandardov trhovej ekonomiky a zjednotenia národnej legislatívy v kandidátskych krajinách s pravidlami EÚ). Tento návrh celkom neprešiel pretože existovali obavy, že ak by sa kodanské kritéria stali súčasťou primárneho práva mohol by o prijímaní nových členov v konečnom dôsledku rozhodovať ESD a nie politickí lídri. Do zmluvy sa dostala formulácia o tom, že potenciálni členovia musia zdieľať hodnoty EÚ.

Holandsko však presadilo aj formuláciu, že sa pri ďalšom rozšírení budú "zohľadňovať podmienky prípustnosti", teda absorbčná schopnosť Únie. Nová skladba Európskeho parlamentu nezohľadňuje budúce rozširovanie.

Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti

Pod túto oblasť spadajú hraničné kontroly, azylová politika, prisťahovalectvo, súdna spolupráca v občianskych a trestných veciach a policajná spolupráca. Zostáva v platnosti kompromis z júna 2007 dosiahnutý počas Nemeckého predsedníctva, podľa ktorého spadá oblasť národnej bezpečnosti výsostne do pôsobnosti členských krajín.

Tretí pilier bude kompletne zakomponovaný do Zmluvy o fungovaní EÚ (Zmluvy o založení ES). Lisabonská zmluva vytvára základ pre uznávanie rozsudkov v trestných veciach, zjednocovanie trestnoprávnych predpisov ako aj vzájomné uznávanie súdnych a mimosúdnych rozhodnutí v občianskych veciach. Na tento účel môže Rada prijímať smernice.

Členským štátom bola ponechaná možnosť tzv. „záchrannej brzdy“. Ak by mohli byť navrhovanou smernicou dotknuté základy systému trestného súdnictva členského štátu, dotknutý štát môže požiadať, aby o návrhu smernice rokovala Európska rada.

Zmluva prináša možnosť vytvoriť z Eurojustu Európsku prokuratúru (musí o tom jednomyseľne rozhodnúť Rada po získaní súhlasu Európskeho parlamentu).

V protokoloch k zmluve je napísané, že Británia a Írsko sa nezúčastňujú na policajnej a súdnej spolupráci, Dánsko sa nezúčastňuje na väčšine ustanovení o policajnej a súdnej spolupráci v trestných záležitostiach. Môžu sa však na ad hoc báze pridať k jednotlivým opatreniam, ak to uznajú za vhodné.

Posilnená spolupráca

Členské štáty môžu nadviazať užšiu spoluprácu v tých oblastiach, ktoré nespadajú pod výlučnú právomoc Únie. Jej zmyslom je posilňovanie integrácie a podpora cieľov Únie. Otvorená je pre všetky členské krajiny. Na jej iniciácii sa však musí zhodnúť aspoň 9 štátov. V rámci posilnenej spolupráce je možné meniť spôsob hlasovania. Akékoľvek právne akty sú záväzné len pre tie krajiny, ktoré sa na posilnenej spolupráci zúčastňujú.

Povolenie postupovať formou posilnenej spolupráce sa udeľuje rozhodnutím Rady, ktorá sa uznáša jednomyseľne. Výdavky posilnenej spolupráce s výnimkou administratívnych nákladov znášajú zúčastnené členské štáty.

Zdôraznenie princípu prenesených právomocí

EÚ bude mať tri druhy kompetencií:

• Výlučné: menová únia, pravidlá hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, monetárna politika pre štáty, ktoré sú členmi eurozóny, spoločná obchodná politika
• Spoločné: vnútorný trh, kohézna politika, poľnohospodárska politika, životné prostredie, ochrana spotrebiteľa, doprava, energetika, priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti
• Podporné (koordinované): priemysel kultúra, turizmus, ochrana zdravia, vzdelávanie, šport, civilná ochrana

Ak sa EÚ rozhodne prestať vykonávať svoju právomoc, prenesie spätne výkon právomocí členským štátom.

Hospodárska súťaž

Francúzi dosiahli vyškrtnutie zmienky o "nerušenej hospodárskej súťaži" zo zoznamu základných cieľov EÚ. Preto bola politika konkurencie a hospodárskej súťaže ošetrená v ďalšom z protokolov k zmluve.

Vystúpenie z Únie

Po prvý krát bola do zmluvy zahrnutá možnosť vystúpenie z Európskej únie. V súčasnosti takáto možnosť neexistuje.

Pozície

Portugalský premiér José Sócrates:  „S novou zmluvou prekonala Európa krízu, ktorá trvala niekoľko rokov. Európa je po tomto summite silnejšia, schopnejšia čeliť globálnym otázkam, pripravenejšia prebrať svoju úlohu vo svete a zvýšiť dôveru v našu ekonomiku a v našich občanoch.“

Predseda EK José Manuel Barroso: „Máme zmluvu, ktorá nám umožní konať. Naši občania chcú výsledky. Chcú vidieť v konkrétnych výsledkoch, čo im Európa prináša.... Verím, že máme zmluvu, ktorá nám umožní konať.“

Slovenský komisár Ján Figeľ vo svojom prejave v bratislavskom hoteli Devín poukázal na to, že Európanov „nespája len geografia a východiská z 50-tych rokov, ale aj hodnoty.“ Integračný projekt označil za „našu Európu, nie bruselskú,“ v ktorej základnou hodnotou je človek. Podľa neho je prijatie Lisabonskej zmluvy „formovaním právneho a občianskeho prostredia Európy.“

Slovenská europoslankyňa Irena Belohorská (NI) v hoteli Devín povedala, že ak má EÚ 27 krajín a chce sa posunúť vpred, musí svojim členom poskytnúť väčšiu voľnosť: "EÚ potrebuje lepšiu integráciu. Hlbšia integrácia znamená pripustenie väčšej voľnosti." Podľa jej slov predstavuje Lisabonská zmluva komplexný legislatívny rámec 2-rýchlostnej Európy.

Britský premiér Gordon Brown povedal, že je spokojný, že boli rešpektované britské výnimky, a že nie je potrebné referendum o novom texte. "Britské národné záujmy boli ochránené“, vyhlásil.

Pred summitom odmietol hlasy volajúce po vypísaní referenda, keďže ako povedal nová zmluva sa podstatne líši od odmietnutej Ústavnej zmluvy: „Máme úplne odlišný dokument, s našimi protokolmi a výnimkami, so „záchrannými brzdami“, so všetkou ochranou pre britské národné záujmy, preto verím, že najvhodnejším spôsobom ako o ňom viesť diskusiu je parlamentná debata.“

Vyzval lídrov, aby sa preorientovali z do seba zahľadenej inštitucionálnej diskusie na riešenie najväčších výziev, akými sú zamestnanosť, prosperita, enviromentálna bezpečnosť a samozrejme, bezpečnosť pred terorizmom.

Taliansky premiér Romano Prodi povedal: „Sme v situácii, ktorá uznáva úlohu Talianska v Európe. Toto je koniec dlhého obdobia ťažkostí v európskej histórii. EÚ môže znovu začať konkrétne konať.

Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy bol rád, že môže domov priniesť „zjednodušenú zmluvu“.

Komisárka pre konkurenciu Neelie Kroes kritizovala francúzskeho prezidenta Sarkozyho za to, že presadil vymazanie „slobodnej a ničím nenarušenej súťaže“ spomedzi cieľov EÚ v texte zmluvy. Kroes povedala: „Komisia bude naďalej pevne a rozhodne presadzovať európske pravidlá konkurencie, rozbíjať kartely a monopoly, vetovať zlučovania firiem, kontrolovať štátne subvencie.“

Sarkozy však bránil svoj postoj: „Verím v konkurenciu a trh, ale ako v prostriedky, nie ako v cieľ sám o sebe.“ Dodal: „Slovo ochrana už nie je tabu.“ Francúzsky prezident vyslovil vieru, že odlišné znenie môže „dať Komisii odlišnú jurisprudenciu“ a „byť v prospech vytvoreniu európskych šampiónov“.

Proeurópski poslanci EP privítali dohodu ako „záchranu podstaty návrhu ústavy EÚ“, euroskeptici zas kritizovali lídrov EÚ za to, že prijali odmietnutú euroústavu pod „inou hlavičkou“.

„Ak sa detailne pozriete na to, čo sa dohodlo, je jasné, že je to len stará ústava EÚ vo všetkom, okrem názvu“, povedal Neil O´Brien, riaditeľ britského think-tanku Open Europe, argumentujúceho za oslabenie rámca Únie. „To nikoho neoklame. Je to tá istá ústava EÚ s rozdielnym názvom, a vlády musia splniť svoj sľub a zorganizovať referendum.“

Europoslanec Elmar Brok (EPP-ED): „Napriek kompromisom sa podstatu návrhu ústavy EÚ podarilo zachrániť.“ Dodal: „Takto sa umožnila cesta k reforme EÚ pre jej väčšiu efektívnosť, demokraciu a občianske práva.“

Socialistická skupina v Európskom parlamente označila výsledok summitu za „menej ako je potrebné, viac ako sme očakávali“. Jej líder Martin Schulz povedal: „Výsledok je sklamaním, no oslabuje postavenie Rady voči Európskemu parlamentu.“

Skupina liberálov a demokratov (ALDE) označila dohodu za „krok vpred pre Európu, no víťazstvo pre nikoho“. Líder ALDE Graham Watson povedal: „Integrácia EÚ bude naďalej ťahaná vývojom vo vonkajšom svete, a nie idealizmom vo vnútri. Musíme vytvoriť Úniu, ktorá sa hodí na naše ciele, a nemôžeme si dovoliť luxus dostatku času.“

Slovenský premiér Robert Fico si myslí, že naša vláda môže vyjadriť spokojnosť, pretože závery summitu sa zhodujú s postojom Slovenska. Podľa premiéra je pre Slovensko obzvlášť dôležité, že nová zmluva odkazuje na Chartu základných práv a robí ju právne záväznou, pretože obsahuje aj sociálne práva. Na margo novej dvojitej väčšiny pri hlasovaní v Rade, ktorá začne platiť v roku 2017, povedal, že ak ju porovnáme so systémom zo Zmluvy z „tak je to pre nás v podstate aj výhodné“.

Mikuláš Dzurinda, bývalý slovenský premiér a šéf opozičnej SDKÚ-DS, ktorá euroústavu podporovala, pre novinárov povedal: „Potrebovali sme tento výsledok, pretože voľby do Európskeho parlamentu sa blížia, bude treba rozhodovať, bude treba v Európe rozhodovať efektívne a preto sa domnievam, že zhoda, ktorá sa napokon našla je dobrým východiskom.“

Staronový líder KDH Pavol Hrušovský pre agentúru TASR povedal, že jeho strana považuje za veľké víťazstvo svojej politiky fakt, že Európska únia ustúpila od Európskej ústavnej zmluvy. Kresťanskí demokrati mali k textu euroústavy od začiatku viacero zásadných výhrad.

Ďalšie kroky

• 13. decembra 2007: Lisabonská zmluva bude podpísaná v Lisabone.
• Do konca roku 2008 by mala vo všetkých štátoch prebehnúť ratifikácia Lisabonskej zmluvy.
• Írsko ako jediná krajina usporiada referendum, ktoré sa bude konať v máji 2008.
• Január 2009: vstup Lisabonskej zmluvy do platnosti.
• Jún 2009: voľby do Európskeho parlamentu.