Pozadie

Väčšina európskych nariadení nevzniká na úrovni Rady a Parlamentu, ale implementáciou opatrení pod výkonnou právomocou Komisie. Takéto nariadenia môžu byť prijímané v prípade, ak Rada prenesie výkonné právomoci na Komisiu a po tom, čo implementačný výbor zložený z politických expertov členských štátov poskytne svoj názor na, alebo schváli, Komisiou navrhované opatrenia. Procesy v rámci výborov sa nazývajú „komitológia". V Bielej knihe o európskom vládnutí a v niektorých s ňou spojených dokumentoch, vyzýva Komisia na reformu procesov komitológie a navrhuje doplnenie rozhodnutia o komitológii z roku 1999.

Článok 202 Zmluvy dáva Rade právomoc preniesť svoje výkonné právomoci v rámci platnej legislatívy na Komisiu. Prvé komitologické výbory boli založené už v roku 1962, keď Rada zistila, že nemá zdroje na implementáciu všetkých opatrení na poli prvého spoločného poľnohospodárskeho režimu. Rada však nechcela delegovať implementačné právomoci na Komisiu bez toho, aby si zaistila nejaký kontrolný mechanizmus. Rada tak začala požívať implementačné výbory vytvárané ad hoc základe, keď exekutívne právomoci delegovala na Komisiu.

Jednotný európsky akt ešte rozšíril článok 202 Zmluvy, keď umožnil Rade stanoviť podmienky, súvisiace s tým, kedy môže Komisia tieto exekutívne právomoci vykonávať. V júli 1987 Rada prijala tzv. „rozhodnutie o komitológii", ktoré definovalo špecifické varianty výborov a procedúr na výkon implementačných právomocí prenesených na Komisiu. V roku 1987 boli procedúry novelizované júnovým (1999) rozhodnutím o komitológii.

Tri druhy výborov – poradné, riadiace a regulačné – pracujú podľa odlišných procedúr a majú rozdielne úrovne legislatívnej kontroly Komisie. Typ výboru závisí od konkrétnej politickej oblasti, ktorá je predmetom regulácie:

• Poradné výbory: po návrhoch Komsie sa k nim výbor vyjadrí v určitom časovom limite, a ak je to nevyhnutné, tak o probléme hlasuje (jednoduchá väčšina). Komisia musí následne vyhodnotiť doručené stanovisko a informovať výbor o svojom postoji. Tento postup sa používa v tých politických oblastiach, ktoré nie sú politicky citlivé.
• Riadiace výbory: tam, kde sa opatrenia prijaté Komisiou nezhodujú so stanoviskom výboru (prijatým klalifikovanou väčšinou), musí ich Komisia odkomunikovať Rade, ktorá môže kvalifikovanou väčšinou prijať odlišné rozhodnutie. Tento druh rozhodovania sa používa najmä na prijímanie opatrení súvisiacich so spoločnou poľnohospodárskou politikou, rybolovom a inými spoločnými politikami Spoločenstva.
• Regulačné výbory: Komisia môže prijať opatrenia len v tom prípade, že ich kvalifikovanou väčšinou schválil výbor. Ak súhlas výboru chýba, návrh opatrenia sa vracia k Rade, ktorá musí rozhodnúť kvalifikovanou väčšinou. Ak ani Rada nerozhodne, respektíve, ak návrh kvalifikovanou väčšinou nezamietne, môže rozhodnúť Komisia. Táto procedúra sa vyžíva v oblasti ochrany zdravia alebo bezpečnosti obyvateľstva.

Na základe novelizácie rozhodnutia o komitológii v roku 1999 zohráva Parlament len veľmi malú úlohu v procesoch komitológie. Parlament môže len vyjadriť svoj nesúhlas s návrhmi opatrení Komisie, alebo Rady, ktoré idú podľa názoru Parlamentu nad rámec implementačných právomocí.

Rozhodnutie o komitológii tiež zvýšilo transparentnosť v systéme výborov, čo je na úžitok nielen Parlamentu, ale aj verejnosti, ktorá má prístup k dokumentom, ktoré vydávajú výbory. Od roku 2000 vydáva Komisia každoročne správu o činnosti výborov za predchádzajúci rok.

Otázky

V Komuniké o inštitucionálnej architektúre z decembra 2002 Komisia tvrdila, že nadchádzajúca fáza inštitucionálnej reformy musí zaistiť, aby zodpovednosť Komisie za implementáciu rozhodnutí na úrovni EÚ bola pre občanov EÚ jasná a jednoznačná. Ďalej tvrdí, že implementačné výbory, ktoré dohliadajú na exekutívne právomoci Komisie by mali naďalej existovať, ale len ako poradné orgány. Aby mal legislatívny orgán kontrolu nad jej činnosťou, musí Komisia informovať Parlament a Radu o krokoch, ktoré plánuje. Oba orgány sa môžu k tomu vyjadriť. Komisia potom zostane telesom, ktoré je zodpovedné za rozhodnutie o implementačných opatreniach.

V správe o európskom vládnutí vydanej 11. decembra Komisia navrhuje novelizáciu rozhodnutia z roku 1999:

• Revidovanie existujúcej regulačnej procedúry, implementujúcej opatrenia pod legislatívou prijatou spolurozhodovacou procedúrou, zavedením dvoch odlišných fáz: „exekutívnej fázy", ktorá by zodpovedala procedúram používaných v poradných výboroch a „kontrolnej fázy", kde návrhy Komisie skúma aj Parlament, aj Rada.
• Doplnenie regulačnej procedúry o „urgentnú procedúru", ktorá Komisii umožní prijať implementačné opatrenia ešte pred tým, než ich skontroluje legislátor.
• Táto zmena v procedúrach komitológie má prebiehať postupne v závislosti od nového systému delegovania implementačných právomocí, vychádzajúcich z revízie zakladajúcich zmlúv Únie.

Pozície

Zdá sa, že Komisia chce rozšíriť pole pôsobnosti pre vlastné rozhodovanie. V Bielej knihe sa tvrdí, že legislatívna moc Rady a Parlamentu by mala byť obmedzená len na všeobecné oblasti, zatiaľ čo detaily by mala mať v kompetencii Komisia. Zároveň však chce obmedziť úlohu, ktorú zohráva komitológia, teda súčasný nástroj kontroly Rady nad implementáciou Komisie.

Parlament sa už dlho sťažuje na svoju neúčasť v procedúrach komitológie. Keďže má na procesy prebiehajúce vo výboroch len malý vplyv, jeho zámerom je obmedziť delegovanie implementačných právomocí na Komisiu len na čisto rutinné záležitosti. V procedúrach legislatívnej kontroly vyzýva na udelenie roly ko-legislátora.

Aj napriek úsiliu o zvýšenie transparentnosti a otvorenosti komitologických procesov, mnohí akademici a politickí komentátori tvrdia, že komitológia je jasným prejavom demokratického deficitu v EÚ, keďže rozhodnutia robí skupina ľudí, ktorá ani nie je priamo volená.

Spotrebiteľská asociácia vo Veľkej Británii vydala vyhlásenia „odsudzujúce tajomnosť", ktorá obklopuje komitologický proces. Tvrdí, že vďaka komitológii majú v rukách obrovskú moc neviditeľné výbory, ktoré vytvára Komisia a úradníci členských štátov EÚ.