Pozadie

Počas predchádzajúcich rokov prešla Rada niekoľkými reformami. Jednou z najpodstatnejších bolo rozhodnutie Sevillského summitu v roku 2002, podľa ktorého má mať rada deväť základných konfigurácií.

Postupne bol znížený aj počet prípravných orgánov (ako sú výbory, pracovné skupiny a pod.) na súčasných približne 160. Kvôli svojej dôležitej úlohe v procedúre spolurozhodovania sa stával čoraz dôležitejším Coreper I (výbor zástupcov stálych zástupcov). Coreper II (výbor stálych zástupcov) zas posilnil svoju úlohu prípravou zasadnutí Európskej rady.

Šesťmesačné predsedníctvo Rady funguje na základe pohyblivej agendy, predávanej z jednej predsedníckej krajiny na druhú. Sevillská Európska rada vytvorila trojročný pracovný program pre šesť predsedníctiev a rozhodla, že pre každý rok musia dve predsedníctva, ktoré budú v tom období na čele Rady, spoločne vytvoriť ročný operačný program.

Rozšírenie EÚ o 10 nových krajín zvýšilo počet oficiálnych jazykov z 11 na 20. následkom toho museli byť prispôsobené aj technické možnosti v pracovných miestnostiach a začal sa nábor prekladateľov a tlmočníkov. Bolo tiež prijaté predbežné rozhodnutie, aby sa prekladatelia sústredili na „kľúčové dokumenty“, vrátane podkladov pre stretnutia Rady, zatiaľ čo dokumenty diskutované na úrovni pracovných skupín majú byť k dispozícii len v obmedzenom počte jazykov.

Zmluvy z Nice zmenila s účinnosťou k 1. novembru 2004 hlasovacie práva v Rade. Počet hlasov, pridelených jednotlivým členským krajinám, bol definovaný nasledovne:

Na základe Zmluvy z Nice je kvalifikovaný väčšina dosiahnutá ak:

• väčšina (v niektorých prípadoch dvojtretinová) krajín súhlasí
• minimálne 72,3 percenta hlasov je za návrh

Každá členská krajina môže dodatočne požiadať o verifikáciu, či hlasy za návrh reprezentujú aspoň 62 percent celkovej populácie EÚ.

V citlivých otázkach, ako je Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, daňová, azylová a imigračná politika, majú členské krajiny právo veta.

Otázky

Zatiaľ neratifikovaná Lisabonská zmluva (podobne ako pred ňou neúspešná Ústavná zmluva) prináša niekoľko zmien ovplyvňujúcich Radu. Predovšetkým objasňuje doteraz nie vždy zreteľný rozdiel medzi Európskou radou, ktorá pozostáva z hláv štátov a šéfov vlád (a v európskych zmluvách nie je doteraz ukotvená ako inštitúcia) a Radou (ministrov), ktorá združuje ministrov členských krajín vždy ku konkrétnej otázke.

Systém hlasovania

Lisabonská zmluva ustanovuje hlasovanie kvalifikovanou väčšinou ako všeobecné pravidlo, nakoľko je to najpoužívanejší spôsob hlasovania. Prípady, keď sa hlasuje jednoduchou väčšinou alebo jednomyseľne sú vymenované.

Napriek tomu, že vo väčšine prípadov dokáže Rada nájsť konsenzus aj bez formálneho hlasovania, rozdielne názory na definovanie kvalifikovanej väčšiny (rozsah jej používania i presnú podobu) predstavovali najkomplikovanejší bod rokovaií aj pri ústavnej zmluve aj pri Lisabonskej zmluve. Výhrady malo najmä Poľsko, ktoré pod vedením bratov kacznyských lobovalo za väčšie hlasovancie práva, hrozilo dokonca vetom.

Reforma hlasovania v Lisabonskej zmluve, odstránila vážená hlasy. Zaviedla nový systém dvojitej väčšiny – to znamená, že pre schválenie právneho aktu bude po roku 2014 potrebných 55% členských krajín (15), ktoré reprezentujú 65% obyvateľov EÚ.

Protokol o prechodných ustanoveniach zahŕňa poľskú požiadavku využitia tzv. ioanninskej klauzuly. V praxi to znamená, že aj štáty, ktoré nebudú môcť dať dokopy blokujúcu menšinu (minimálne 4 krajiny), budú mať možnosť oddialiť rozhodnutie v Rade na obdobie, v ktorom sa bude hľadať riešenie prijateľné pre všetkých. Takáto možnosť bude platiť do roku 2017.

Podľa Lisabonskej  zmluvy musia blokovaciu menšinu tvoriť najmenej štyri krajiny, ktoré zastupujú 35 % obyvateľstva. Toto pravidlo bolo zavedené preto, aby nemohli tri zo štyroch veľkých členských krajín (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Británia) zablokovať rozhodnutie.

Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou sa rozšíri o 50 nových oblastí. Bude sa to týkať boja proti terorizmu, spolupráce v trestných záležitostiach, nelegálnej imigrácie, azylovej politiky či súdnej spolupráce. Práve v týchto citlivých otázkach viedla potreba konsenzu k neefektívnym kompromisom.

Toto pravidlo sa bude uplatňovať v prípadoch, keď bude Európska rada alebo Rada ministrov konať na základe iniciatívy Komisie, alebo ministrov zahraničných vecí EÚ.

Ak návrh nevychádza od Komisie, alebo Vysokého komisára pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (pre prípady spadajúce do oblasti Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, policajnej a súdnej spolupráce v trestných záležitostiach) - predstavuje kvalifikovanú väčšinu 72 percent členských krajín reprezentujúcich najmenej 65 percent populácie únie.

Konfigurácie

Po prvý krát zmluva jasne určuje, že Rada sa schádza v rozličných konfiguráciach, tzv. sektorových radách (to je praxou aj v súčasnosti, nie však zakotvenou v európskych zmluvách). Výslovne spomína dve konfigurácie: Rada pre všeobecné záležitosti (ktorej úloha je pripravovať stretnutia Európskej rady s sledovať implementáciu jej záverov) a Rada pre zahraničné záležitosti (ktorej úlohou je riadiť zahraničnú politiku únie pod vedením novovytvoreného vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku).

Lisabonská zmluva ďalej uvádza, že Európska rada môže prijatím Európskeho rozhodnutia upraviť zoznam ďalších konfigurácií.

Pôvodný návrh Konventu na vytvorenie samostatnej Legislatívnej rady bol Medzivládnou konferenciou hneď v prvých rokovaniach odmietnutý. Legislatívna rada mala na seba prebrať celú legislatívnu prácu Rady.

Predsedníctvo

Podľa Lisabonskej zmluvy má systém rotujúceho predsedníctva Európskej rady zaniknúť a tá si má voliť predsedu na dva a pol roka, s jedným možným znovuzvolením.

Predsedníctvo sektorových rád však bude naďalej používať princíp rotácie. Na čele každej sektorovej rady sa bude každých 18 mesiacov striedať vopred určená trojčlenná skupina členských krajín. Skupiny sú vytvorené podľa zásady rovnoprávnej rotácie a rovnomerného regionálneho zastúpenia krajín únie. Každý člen skupiny bude na čele všetkých konfigurácií Rady po dobu šiestich mesiacov, ostatní dvaja mu budú na základe pracovného programu Rady pomáhať. Toto riešenie navrhnuté Medzivládnou konferenciou však bude musieť byť najprv schválené Európskou radou.

Jedinou výnimkou zo spomenutého pravidla je Rada pre zahraničné vzťahy, ktorej bude predsedať minister zahraničných vecí EÚ (súčasne bude viceprezidentom pre vonkajšie vzťahy v Komisii), nominovaný na päť rokov.

Transparentnosť

Na základe Lisabonskej zmluvy majú byť zasadnutia Rady, ak koná ako legislatívny orgán, verejné.

Ďalšie kroky

Ratifikácia Lisabonskej zmluvy začala jej podpisom v decembri 2007 v Lisabone. Na mŕtvom bode zastala po tom, čo ju v referende odmietli írski voliči.