Pozadie

V posledných rokoch sa stala reforma Európskej únie a jej Zmlúv naliehavejšia hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, ukázalo sa, že v rozhodovacom procese EÚ existuje mnoho prekážok a tie môžu byť odstránené len reformou inštitúcií. Naliehavosť reforiem urgovalo pochopenie, že rozšírenie komplikácie iba zväčší. Okrem toho sa stala evidentnou priepasť medzi EÚ a jej občanmi. Lídri EÚ sa preto rozhodli, že prišiel čas na hlbokú debatu o cieľoch EÚ, jej zmluvách a inštitúciách.

Na summite v Nice (december 2000) otvorili lídri dvere rozšíreniu EÚ tým, že urobili potrebné inštitucionálne zmeny. Napriek tomu sa jasne ukázalo, že 15 členských krajín len ťažko hľadalo dohodu a rozšírenie to nijak neuľahčí, a preto sú preto potrebné ďalšie reformy. Žiadali preto „hlbšiu a širšiu debatu o budúcnosti EÚ“. V dodatku k Zmluve z Nice nazvanom „Deklarácia o budúcnosti Únie“ boli Švédske a Belgické predsedníctvo (ktoré mali nastúpiť v prvej a druhej polovici roku 2001) vyzvané, aby spustili širokú diskusiu so všetkými zainteresovanými partnermi: zástupcami národných parlamentov, vlád, európskych inštitúcii a ostatných aktérov reprezentujúcich názory verejnosti (ako sú zástupcovia občianskej spoločnosti).

Tieto diskusie mali vytvoriť základ pre začatie ďalšieho kola reforiem, o ktorých by rokovala Medzivládna konferencia (IGC). Dohodlo sa tiež, že do procesu budú úzko zapojené vtedajšie kandidátske krajiny. Debaty v krajinách EÚ začali 7. marca 2001.

V júni 2001 vyzvala Európska rada v Ghotenburgu (Švédsko) členské a kandidátske krajiny, aby zhrnuli svoje národné debaty a ich výsledok predložili nasledujúcemu predsedníctvu, ktoré na ich základe malo pripraviť zasadnutie Európskej rady v Laekene.

Na stretnutí v Laekene (Belgicko) v decembri 2001 schválila Európska rada deklaráciu, ktorá definovala ďalšie smerovanie procesu.

Otázky

Na summite v Laekene sa lídri EÚ dohodli, že Konvent, ktorý mal diskutovať o budúcnosti EÚ na európskej úrovni, bude zložený zo zástupcov Európskeho a národných parlamentov, Európskej komisie a vlád členských krajín. Kandidátske krajiny a občianska spoločnosť (mimovládne organizácie, priemyselné a zamestnávateľské zväzy, odbory) sa mali na Konvente zúčastniť ako plní členovia, no bez možnosti zabrániť prípadnému konsenzu medzi členskými krajinami.

Zástupcom slovenskej vlády v Európskom konvente bol Ivan Korčok (náhradník - Juraj Migaš), Národnú radu SR zastupovali Ján Figeľ a Irena Belohorská (ich náhradníkmi boli Zuzana Martináková a Boris Zala).

Mandát Konventu: Európska rada v Nice identifikovala štyri oblasti, ktorými sa mal Konvent zaoberať:

• presnejšie vymedzenie právomocí medzi EÚ a členskými krajinami;
• status Charty základných práv;
• zjednodušenie Zmlúv EÚ tak, aby sa stali jasnejšími a ľahšie pochopiteľnými;
• úloha národných parlamentov v európskej architektúre.

Ďalšie výzvy, ktorými sa mal Európsky konvent zaoberať, identifikovala „Laekenská deklarácia“:

• lepšie rozdelenie kompetencií: „viac Európy“ v oblastiach, kde je to potrebné, „menej Európy“ v oblastiach, v ktorých efektívnejšie konajú členské krajiny;
• vyriešenie problému demokratického deficitu EÚ: nájsť spôsob dosiahnutia demokratickejšej, transparentnejšej a efektívnejšej únie;
• inštitucionálne zmeny: vývoj Rady ministrov a Európskeho parlamentu na dvojkomorový parlament, vývoj Európskej komisie;
• priblíženie EÚ občanom;
• definovanie úlohy EÚ v stále viac globalizovanom prostredí;
• zjednodušenie politických nástrojov EÚ;
• integrácia existujúcich zmlúv do jedného ústavného textu pre EÚ.

Práca Konventu sa vyvíjala v troch fázach:

• marec - 21. jún 2002 (Sevillský summit): načúvanie, výskum a identifikácia očakávaní a potrieb „ľudí Európy“;
• jún - jeseň 2002: práca na koherentnosti jednotlivých návrhov, hĺbková analýza ich dopadov;
• jeseň 2002 - jar 2003: porovnávanie výhod a nevýhod jednotlivých formulácií, výber niektorých z nich či artikulácia nových návrhov.

Valéry Giscard d´Estaing, predseda Konventu, odovzdal konečné znenie zmluvy Talianskemu predsedníctvu 18. júla 2003.