Pozadie

V súčasnosti je EÚ riadená niekoľkými zmluvami, ktoré boli počas 50 rokov jej fungovania niekoľko krát revidované. Troma pôvodnými zmluvami vytvárajúcimi Európske spoločenstvá boli Zmluva vytvárajúca Európske spoločenstvo uhlia a ocele (1951), Zmula vytvárajúca Európske spoločenstvo (1957) a Zmluva vytvárajúca Spoločenstvo atómovej energie - Euratom (1957). Štvrtou zakladajúcou zmluvou bola Maastrichtská zmluva (1992), ktorá vytvorila Európsku úniu.

Zakladajúce zmluvy boli pozmenené pri niekoľkých príležitostiach: Zmluvou zlučujúcou orgány troch európskych spoločenstiev (1965), Jednotným európskym aktom (1986), Amsterdamskou zmluvou (1997) a Zmluvou z Nice (2001), ktorá vstúpila do platnosti vo 1. februára 2003. Medzi dodatky zmlúv patria aj prístupové zmluvy podpísané s jednotlivými členskými krajinami.

„Zmluva vytvárajúca ústavu pre Európu“ (ústavná zmluva, ústava) je jednotným textom nahrádzajúcim existujúce zmluvy, ktorý dáva Európskej únii naviac právnu subjektivitu podľa domáceho i medzinárodného práva.

Maastrichtská zmluva vytvorila novú entitu, Európsku úniu, s trojpilierovou štruktúrou: komunitárny pilier (korešpondujúci s troma zmluvymi vytvárajúcimi Spoločenstvá), pilier spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a pilier spravodlivosti a vnútorných záležitostí.

Amsterdamská zmluva presunula pod komunitný pilier časť aktiví, ktoré patrili do tretieho piliera, ktorý tak ostal obmedzený len na súdnu a policajnú spoluprácu v trestných záležitostiach. Hlavnou charakteristikou druhého a tretieho piliera sú rozhodovacie procedúry a nástroje, ktoré majú viac medzivládnu podstatu, než tie v prvom piliere („metódy Spoločenstva“).

Ústavná zmluva tri piliere zlučuje, hoci v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky a obrany ponecháva samostatné procedúry.

Po prvý krát v histórii revízie zmlúv bola použitá na vytvorenie ústavnej zmluvy transparentnejšia a demokratickejšia „metóda Konventu“. O jeho návrhu potom diskutovali členské krajiny na medzivládnej konferencii (IGC). Konvent, ktorý vypracoval konečnú verziu návrhu v júli 2003, združoval hlavných aktérov debaty o budúcnosti EÚ: zástupcov vlád (15 členských krajín a 13 kandidátskych krajín), zástupcov národných parlamentov, Európskeho parlamentu a Komisie, pozorovateľov z Výboru regiónov a Hospodárskeho a sociálneho výboru, rovnako ako zástupcov európskych sociálnych partnerov a európskeho Ombudsmana.

Ústava je zmluvou, ktorá bude musieť byť ratifikovaná členskými krajinami. Niektoré to urobia v referende, iné hlasovaním v parlamentoch. Ak ju však dva roky po jej podpise ratifikujú len štyri pätiny členských krajín, Európska rada prehodnotí situáciu. Ďalšie modifikácie zmluvy by si vyžiadali jednomyseľný súhlas členských krajín. Na niektoré zmeny, ako napríklad rozšírenie oblastí o ktorých sa hlasuje kvalifikovanou väčšinou, bude stačiť jednomyseľné rozhodnutie Európskej rady.

Nová úniková klauzula členským krajinám umožní vystúpiť z EÚ.

Ústava sa skladá zo štyroch častí:

• Časť I: Definície cieľov, právomocí, rozhodovacích procedúr a inštitúcií únie.
• Časť II: Charta základných práv.
• Časť III: Politiky a opatrenia únie zahŕňajúce ustanovenia súčasných zmlúv.
• Časť IV: Záverečné klauzuly, vrátane procedúr pre prijatie a zmenu ústavy.

Ústava zjednodušuje právne nástroje využívané pri opatreniach EÚ. Ich počet sa obmedzí z 15 (ktoré sa využívajú v súčasnosti) na šesť. Budú to: zákony a rámcové zákony (legislatívne akty), regulácie a rozhodnutia (implementačné akty), odporúčania a názory (nezáväzné akty).

Otázky

Hlavné zmeny v inštitucionálnej štruktúre

Definícia kvalifikovanej väčšiny (QMV - qualified majority voting)

Európska rada rozhodla, že kvalifikovanú väčšinu bude vytvárať 55 percent (najmenej 15) členských krajín EÚ reprezentujúcich najmenej 65 percent obyvateľov únie. Blokačnú menšinu môžu vytvoriť minimálne štyri členské krajiny. Členovia Rady reprezentujúci najmenej tri štvrtiny blokačnej menšiny (či už pokiaľ ide o členské štáty, alebo množstvo obyvateľov) môžu od Rady požadovať dodatočné diskusie o otázke. Toto pravidlo bude aplikované minimálne do roku 2014, keď sa ho Rada môže rozhodnúť zrušiť.

Keď Rada koná na základe vlastnej iniciatívy, alebo iniciatívy členskej krajiny, či na základe odporúčania Komisie alebo Európskej centrálnej banky, kvalifikovanú väčšinu tvorí 72 percent členov Rady reprezentujúcich minimálne 65 percent populácie. Deje sa tak hlavne v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí, spoločnej obrannej a bezpečnostnej politike, hospodárskej a menovej politike a v možných budúcich prípadoch suspendovania členstva, alebo vystúpenia členskej krajiny.

Dokument sa zmieňuje o niektorých oblastiach, v ktorých majú hlasovacie právo len niektoré členské krajiny (eurozóna, či posilnená spolupráca). V týchto prípadoch sa budú uplatňovať rovnaké pravidlá, pokiaľ ide o percentá, no len na krajiny s hlasovacím právom.

Jednomyseľnosť sa bude naďalej uplatňovať v oblasti zdaňovania, čiastočne v oblasti sociálnej politiky a ďalších, ako zahraničná, bezpečnostná a obranná politika. Jednomyseľne budú musieť byť prijímané aj normy o vlastných zdrojoch únie, finančné perspektívy a budúce revízie Ústavnej zmluvy.

Nový hlasovací systém má začať platiť 1. novembra 2009.

Posilnená spolupráca

„Permanentná štruktúrovaná spolupráca“ sa uplatní v oblasti obrany, čo umožní skupine členských krajín vybudovať užšiu spoluprácu a spoločne podnikať komplexnejšie vojenské úlohy.

V oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky budú môcť členské krajiny vytvoriť „posilnenú spoluprácu“ len v prípade, že im to dovolí jednomyseľné rozhodnutie Rady. Skupina krajín sa potom bude m