Dôvody hroziaceho úpadku projektu zjednotenej Európy sú jednak ekonomické, ale hlavne vyplývajú zo snahy o renacionalizáciu politík členských štátov. píše Charles Kupchan, ktorý je zároveň analytikom think-tanku Council for Foreign Relations v komentári pre Washington Post. Medzi ekonomické nešváry Európy radí vysoké dlhy, neisté zdravie tamojších , žebánk a celkový stav ekonomík pod jarmom krízy.

Vysvetľuj, že idea „väčšieho dobra“ už v EÚ s nikým nepohne a právomoci, ktoré kedysi členské štáty radi odovzdali EÚ s vidinou spoločného ideálu by ich lídri dnes chceli naspäť.

„Ak budú tieto trendy pokračovať, budú kompromitovať najvýznamnejší od začiatku nepravdepodobný úspech 20. storočia – integrovanú Európu  nažívajúcu v mieri, snažiacu sa projektovať svoju moc a súdržný celok.“ Výsledkom dezintegračného vývoja budú podľa Kupchana jednotlivé národné štáty odsúdené na geopolitickú irelevanciu.

Za tieto trendy do veľkej miery viní stratu entuziazmu pre Európu v Nemecku. Ako argument pre používa počiatočný odpor Nemecka k záchrane Grécka, kedy Angele Merkelovej trvalo niekoľko mesiacov kým privolila. Slovenské odmietnutie pôžičky nespomína.  

Prijatie Lisabonskej zmluvy po náročnom procese ratifikácie označuje za jeden z posledných známok života Únie. Vzápätí ale tvrdí, že hlavne Berlín sa pričinil o to, že top posty v novej inštitucionálnej štruktúre obsadili neznámi ľudia (Van Rompuy a Ashtonová).

Argumentuje aj nárastom nacionalizmu premietnutým do volebných ziskov Jobbiku v Maďarsku, Wildersovej strany v historicky tolerantnom Holandsku a hroziaci rozpad Belgicka.

Dôvod snahy o renacionalizáciu politík vidí v generačnej výmene politikov. Pre mladých Európanov podľa neho už jednoducho Európa už nie je vyslobodením pred hrôzami druhej svetovej a studenej vojny.

„Rýchle rozšírenie EÚ na juh a východ jej vysalo život“, píše ďalej. Starí členovia stratili v Únii pocit útulnosti a noví členovia získajúc nezávislosť len nedávno nie sú príliš ochotní sa jej už vzdávať. Ilustratívne pripomína výrok poľského prezidenta Lecha Kacznyského z roku 2005: „To čo zaujíma Poliakov je budúcnosť Poľska a nie budúcnosť EÚ.“

Drahé a vzdialené vojny v Afganistane obyvateľstvo EÚ nebavia, čo zase podľa autora podkopáva snahu Únie zvýšiť svoju váhu na medzinárodnej scéne, čo vidí ako jeden z raison d´etre  jej existencie.

Autor ďalej cituje nemenového člena Európskeho parlamentu: „EÚ sa teraz snaží udržať veci v chode. Nádej spočíva v tom, že získame dosť času na to, aby sa objavili noví lídri, ktorí sa budú snažiť projekt oživiť.“

„Pre niektorých by rozpad Únie nebol veľkou stratou. Sveta ale zúfalo potrebuje agregovanú vôľu, bohatstvo a svaly EÚ, fragmentovaná a introvertná Európa by znamenala historický neúspech“, konštatuje Charles Kupchan.