V utorok, 8. decembra, španielsky diplomat opäť preukázal svoju charizmu, keď sa objatiami lúčil so stovkami kolegov a novinárov, rozprávajúc vtipy a spomínaním na anekdoty z minulosti. Rozlúčkové podujatie sa konalo v bruselskom múzeu áut „Autoworld“.

Na súkromnú dlhšiu diskusiu si Javier Solana Javier Solana zastáva post generálneho tajomníka Rady Európskej Únie.viac na www.EuropskaUnia.sk »našiel čas len s novozvoleným predsedom Európskej rady Hermanom Van Rompuyom. Väčšinu času strávil žoviálnou zábavou s hosťami.

„Pekelné“ pracovné tempo

Blízki priatelia a spolupracovníci tvrdia, že Solana za tie roky zvládal „neuveriteľné“ množstvo ciest a „pekelný počet“ stretnutí so zahraničnými predstaviteľmi, z ktorých niektorí sú považovaní za „najnepríjemnejších ľudí na Zemi“. K tomu, aby to zvládol mu vraj pomohol fakt „že nikdy nespí“.

Vojna v Kosove bola najhoršia

V roku 1964 sa Solana ako ľavicový radikál pridal k mládežníckym štruktúram španielskej socialistickej strany PSOE. Budúci generálny tajomník Aliancie, v tomto čase viedol kampaň proti členstvu Španielska v NATO. V máji 1982 sa po referende Španielsko Španielsko má najväčšie príjmy z cestovného ruchu spomedzi všetkých európskych krajín.viac na www.EuropskaUnia.sk »členom Aliancie stalo.

Generálny tajomníkom NATO NATO je medzivládna organizácia združených krajín s úlohou chrániť slobodu a bezpečnosť svojich členov politickými a vojenskými prostriedkami.viac na www.EuropskaUnia.sk »bol Solana v rokoch 1995 až 1999. Potom sa stal Vysokým predstaviteľom EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Ako nedávno povedal pre EurActiv, počas 15 rokoch strávených v týchto vysokých pozíciách bol pre neho najhorším časom vojna v Kosove.

V Srbsku bol nenávidenou osobou. Na uliciach Belehradu sa predával toaletný papier s jeho podobizňou. Podľa analytika bruselského think-tanku European Policy Centre  Antonia Missiroliho, nebolo pre Solanu ľahké, aj s ohľadom na jeho minulosť, viesť z pozície generálneho tajomník a NATO prvú veľkú vojenskú operáciu od konca studenej vojny a vlastne aj od založenia Aliancie.

„Nezabúdajme, že vojna v Kosove vyvolala napätie vnútri samotnej aliancie“, pripomína Missiroli. „Pre Solanu sa Kosovo Bývalá srbská provincia, ktorá vyhlásila samostatnosť 17. februára 2008. Názory na jej osamostatnenie sa líšia.viac na www.EuropskaUnia.sk »spájalo s faktom, že operácia NATO bola z hľadiska medzinárodného práva spochybňovaná (neexistovala rezolúcia BR OSN). Prispelo to k jeho rozhodnutiu akceptovať ponuku stať sa vysokým predstaviteľom EÚ“, tvrdí analytik. Členské štáty po prijatí Maastrichteskej zmluvy rozhodli nahradiť funkciu obyčajného senior diplomata Solanom, pripomína.

„Keď vstúpila zmluva do platnosti, uprostred kosovskej vojny, členské sa štáty sa rozhodli siahnuť po známej osobnosti v oblasti medzinárodnej diplomacie a zároveň končiacom generálnom tajomníkovi NATO, aby pridali kredibilitu EÚ zoči-voči Amerike  ale aj kvôli jeho operačným skúsenostiam. Takže týmto rozhodnutím sa posunuli od koncepciu „top diplomata“ k skutočnej politickej ťažkej váhe, bez tohto, aby zmenili zmluvu.“

Podľa analytika bol Solana mimoriadne úspešný pri vypĺňaní svojej funkcie obsahom aj and rámec zmluvy ako aj v tom, že dal európskej zahraničnej politike „priateľskú tvár.“

Hľadanie „Pattanu“

Na tejto báze, ktorú Solana vystaval sa neskôr lídri EÚ rozhodli pokračovať s plánmi na vybudovanie vonkajšej diplomatickej služby EÚ. Mnohí boli presvedčení, že Únia potrebuje „Pattanu“ – niekoho, kto v sebe skombinuje kvality Javiera Solanu a Chrisa Pattena, posedného guvernéra Hong Kongu a európskeho komisára pre vonkajšie vzťahy 2000-2004.

Podľa insiderov Solana a Patten spolu vychádzali veľmi dobre, čo ale úplne neplatilo pre jeho vzťah s Rakúšankou Benitou Ferrero-Waldener, ktorá sa stala komisárkou pre vonkajšie vzťahy v Barrosovej komisii. Podľa ústavnej zmluvy EÚ, ktorá ale nikdy nevstúpila od platnosti, sa mal Solana od roku 2006 stať novým vysokým predstaviteľom a členom Komisie zároveň (funkciu ktorá sa dostala aj do Lisabonskej zmluve a ktorý bude zastávať Catherine Aston).

Solana mal k dispozícii relatívne málo spolupracovníkov, čo sa ukázalo byť jeho výhodou. Mohol tak byť „hyperaktívnym diplomatom“ a nemusel sa zaťažovať vedením byrokratického aparátu.

Hlavným Solanovým úspechom bolo vytvorenie pozície, ktorú po vstupe Lisabosnekj zmluvy do platnosti obsadila barónka Ashton, myslí si Missiroli. Keďže ale bude musieť skĺbiť byrokratické povinnosti komisára a cestovateľské povinnosti Solanu, jej popis práce bude takmer „nerealizovateľný“ bez toho, aby mala niekoľkých zástupcov.