Mnohí ľudia považujú za najväčšie súčasné ohrozenie solidarity rozvoj individualistického pohľadu na svet. Ten však úzko súvisí so slabnúcim pocitom spoločnej identity.

Nie je napríklad náhoda, že najúspešnejšie sociálne štáty v Európe vznikli v etnicky homogénnej Škandinávii. Ľudia v týchto krajinách mali pocit, že dokážu rozumieť svojim susedom i spoluobčanom a že s nimi zdieľajú úzke väzby.

Úlohou dneška je udržať tento pocit intenzívnej solidarity aj v stále rozmanitejších populáciách. Existujú dve cesty, ako to dosiahnuť. Prvá spočíva v návrate k starším modelom solidarity. Napríklad francúzska identita je založená na jedinečnom poňatí republikánskeho sekularizmu, známom ako laïcité. Francúzske úsilie posilniť solidaritu upínaním sa na laïcité a budovaním hrádze proti moslimským prisťahovalcom je však neúčinné a súčasne kontraproduktívne, pretože odopiera pocit plnej príslušnosti k národu mnohým ľudom, ktorí už vo Francúzsku žijú.

Druhou cestou k zachovaniu solidarity je predefinovanie identity. Všetky demokratické spoločnosti dnes stoja pred úlohou predefinovať svoju identitu v dialógu s prvkami, z ktorých niektoré sú vonkajšie a iné vnútorné. Zamyslime sa napríklad nad vplyvom feministických hnutí po celom Západe. Netvoria ich ľudia, ktorí prišli do svojich krajín zvonku. Tvoria ich ľudia, ktorým v určitých ohľadoch chýbalo plné občianstvo, požadovali ho a predefinovali politické usporiadanie tým, že ho získali.

Text uverejňujeme v spolupráci s Project Syndicate. Zvyšok komentára nájdete na tejto linke.

Charles Taylor je emeritným profesorom McGillovej univerzity v Montreale a stálym členom Inštitútu humanitných vied (IWM) so sídlom vo Viedni. Jeho najnovšia kniha nesie názov A Secular Age (Sekulárny vek).