Hlavná stránkaBudúcnosť EÚFrancúzska európska a globálna stratégia

Francúzska európska a globálna stratégia

Autor: George Friedman

(16.05.2012)

Vzťahy socialistu Françoisa Hollandea s Angelou Merkelovou ostanú v medziach dlhodobej gaullistickej stratégie udržiavania európskej moci vo svete a francúzskeho vplyvu v Európe, tvrdí politológ George Friedman, zakladateľ spoločnosti Stratfor.

Noví politickí lídri nevymýšľajú nové národné stratégie. Prijímajú skôr doterajšie spôsoby. François Hollande bol 15. mája inaugurovaný za francúzskeho prezidenta a krátko po prebraní úradu navštívil nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú.

Hoci sa súčasné diskusie týkajú najmä úsporných opatrení v Európskej únii, jedna záležitosť ostáva bezo zmeny – francúzska snaha získať dominantnú úlohu v európskych záležitostiach v čase nemeckej nadvlády.

Francúzsku stratégiu ovplyvnili dve udalosti. Tou prvou bola porážka Napoleona v roku 1815, po ktorej sa svetovou námornou a európskou imperiálnou mocnosťou stala Británia. Francúzska námorná či imperiálna sila nezmizla, avšak došlo k jej výraznému obmedzeniu. Francúzsko Francúzsko patrí medzi zakladajúce krajiny EÚ, jeho politickí predstavitelia zohrali rozhodujúcu úlohu v procese vytvárania európskej integrácie po druhej svetovej vojne.viac na www.EuropskaUnia.sk »si už nemohlo dovoliť konkurovať Británii a muselo hľadať cesty spolupráce a ukončiť niekoľko storočí neznášanlivosti a nedôvery.

Druhá udalosť nastala v roku 1871, keď Francúzov porazili Prusi a nastalo zjednocovanie nemeckých štátov. Po tejto porážke muselo Francúzsko akceptovať stratu časti územia v prospech Nemecka, ale tiež prítomnosť významnej jednotnej sily na svojej východnej hranici. Od toho momentu sa francúzskym strategickým problémom stala existencia jednotného Nemecka.

Francúzsko malo významné vojenské možnosti a vybavenie, dokonca rovnaké či prevyšujúce nemecké. Stratégiou krajiny sa stalo budovanie štruktúry spojencov proti Nemecku. Najprv sa spojilo s Britániu, ani nie tak z pohľadu územnej rozlohy, ale skôr preto, že britské námorníctvo bolo schopné zablokovať Nemecko Nemecko je stále najvyšším prispievateľom so spoločného rozpočtu EÚ, čo mu spolu s ľudnatosťou dáva veľkú váhu v európskej politike.viac na www.EuropskaUnia.sk »a tým mu zabrániť ísť do vojny. Druhým spojencom bolo Rusko Všeobecné informácie o Ruskej federácii.viac na www.EuropskaUnia.sk » takže Nemecko by čelilo dvom frontom, ak by došlo k vojne. Vďaka vzťahom s Britániou a Ruskom malo Francúzsko pocit, že vyriešilo svoj strategický problém.

Veľmi sa však zmýlilo. Nemecko totiž nadobudlo predstavu, že musí zasiahnuť jedného nepriateľa, aby dvom frontom nemuselo čeliť. V oboch svetových vojnách sa preto rozhodlo najprv zaútočiť na Francúzsko.

V prvej svetovej vojne bolo blízko, Francúzsko sa zachránilo len v druhej bitke na Marne. Nemci prekvapili Francúzov a možno aj samých seba, že dokázali odolávať Rusom, Francúzom aj Britom na dvoch frontoch. So slabnúcim Ruskom Nemci vycítili príležitosť zaútočiť na Francúzsko. Zásah Spojených štátov zmenil rovnováhu vo vojne a zrejme zachránil Francúzsko.

V druhej svetovej vojne bola podobná konfigurácia síl a prijímali sa tie isté rozhodnutia. V tomto prípade sa na Marne zázrak nestal a Francúzsko bolo porazené a okupované. Opäť ho vyslobodili až britsko-americké jednotky, ktoré pomohli dostať sa k moci mužovi, ktorý definoval francúzsku stratégiu.

Charles de Gaulle si uvedomil, že Francúzsko nemôže konkurovať USA Všeobecné informácie o krajine a vzťahoch s EÚ.viac na www.EuropskaUnia.sk »a Sovietskemu zväzu na globálnej úrovni. Na druhej strane chcel však konať nezávisle bez ohľadu na dve mocnosti. Čiastočne ho motivoval nacionalizmus. Čiastočne nedôvera k Američanom.

Vytvorenie povojnovej americkej a európskej obrannej politiky bolo nasmerované voči Sovietskemu zväzu. Stratégiou bolo to, že v prípade sovietskej invázie, by európske jednotky podporené Američanmi udržiavali Sovietov, kým by USA do Európy neposlali dosť síl. V krajnej núdzi Spojené štáty prisľúbili, že proti Sovietskemu zväzu použijú nukleárne zbrane.

De Gaulle však neveril americkým garanciám, najmä preto, že sa mu nezdali racionálne. Európa patrila k záujmom USA, ale nie existenčným.

Neveril, že americký prezident bude riskovať nukleárnu odvetu za záchranu Nemecka a Francúzska. Možno by riskoval bežné vojenské sily, ale tie by nemuseli stačiť. De Gaulle bol presvedčený, že západná Európa závislá od americkej hegemónie by padla do rúk Sovietov.

Bolo to aj preto, že bol pro-sovietsky a to aj napriek tomu, že po prevzatí moci v roku 1945 sa v prvom rade snažil zbaviť komunistov, ktorí hrali významnú rolu v boji proti nacistom.

De Gaulle veril, že komunistická vláda vo Francúzsku by bola koncom nezávislej Európy. Západné Nemecko zaseknuté medzi komunistickým Francúzskom podporovaným sovietskymi zbraňami na západe a červenou armádou na východe by bolo bezradné a izolované. Dôsledkom toho by bola sovietska hegemónia.

Sovietska či americká hegemónia bola pre de Gaulla prekliatím pre francúzske národné záujmy. Menším zlom by bola americká, avšak zároveň aj riskantná vzhľadom na to, že sa bál, že Američanom nemožno veriť.

Americkým záujmom bolo udržať v Európe rovnováhu síl. Podobne ako Briti v napoleonských časoch, ani Američania by sa plne nezaviazali k boju, kým by Európa najprv nenechala Sovietov stiecť z krvi. Podľa de Gaulla toto Američania urobili aj v prvej aj v druhej svetovej vojne. Invázia do Francúzska prišla až v polovici 1944, aby Nemcov dorazila. De Gaulle ich však za to neobviňoval. Na rozdiel od iných chápal národné záujmy. Neveril však, že americké národné záujmy boli zhodné s francúzskymi.

Chápal však aj to, že Francúzsko nemohlo Sovietom čeliť osamote. Rovnako vedel, že nebude ľahké presvedčiť ani západných Nemcov, ani Britov, aby sa stali spojencami, aby tak vytvorili alianciu schopnú brániť sa.

De Gaulle sa teda zameral na budovanie nezávislej armády schopnej brániť sa sovietskemu útoku bez pomoci Američanom. Kľúčom boli nezávislé nukleárne sily, ktoré podľa neho mohli zabrániť Sovietom prekročiť Rhônu v prípade, že by obsadili západné Nemecko.

Jeho zmýšľanie však malo aj hlbšiu myšlienku. Zaseknutý medzi Američanmi a Sovietmi, medzi ktorými ležala fragmentovaná Európa, sčasti pod kontrolou Sovietskeho zväzu a sčasti pod kontrolou NATO NATO je medzivládna organizácia združených krajín s úlohou chrániť slobodu a bezpečnosť svojich členov politickými a vojenskými prostriedkami.viac na www.EuropskaUnia.sk »pod vedením Američanov, videl budúcnosť Francúzska v rukách oboch mocností, no neveril ani jednej.

Neveril ani ostatným Európanom, ale bol presvedčený, že na zabezpečenie Francúzska musí v Európe byť tretia mocnosť, ktorá by obmedzila silu tých dvoch.

Koncept európskej alternatívy nebol založený len na de Gaullovej strategickej analýze. Vytvorenie hlbokého prepojenia cez bezpečnostné aliancie (NATO) a nejakú formu hospodárskej úniu eolo v Európe vo všeobecnosti a vo Francúzsku osobitne považované za vhodný spôsob ako ukončiť násilnú rivalitu, ktorá pretrvávala od roku 1871.

De Gaulle preto podporoval hospodársku integráciu a tiež nezávislé európske obranné schopnosti. Odmietal však každú myšlienku, ktorá by viedla k obmedzeniu francúzskej suverenity. Zmluvy podpísané suverénnymi štátmi sa dajú definovať, redefinovať a keď treba aj zrušiť. Konfederácia či federácia by znamenala presun suverenity a stratu možnosti rozhodovať na národnej úrovni, neschopnosť vystúpiť zo skupiny alebo z nej niektorú časť vylúčiť.

Odmietal preto štruktúry NATO, lebo obmedzovali francúzsku suverenitu. Napríklad, že v čase vojny by bol automatický dosadený veliteľ aliancie – vždy Američan. Nebol proti princípom NATO, preto Francúzsko ostalo členom, ale nedokázal akceptovať, že by francúzske jednotky boli automaticky zapojené do vojnových plánov po velením niekoho, kto by nebol Francúz.

V tomto zmysle sa de Gaulle odlišuje od extrémnej vízie zástancov európskej integrácie, ktorí už videli formovanie spojených štátov európskych. Podobne ako Briti, ktorí budú podľa neho vždy presadzovať svoj záujem, pričom im nebude záležať na nejakej zmluve, bol [de Gaulle] za otvorenú alianciu suverénnych európskych štátov, avšak proti vytvoreniu federácie kde by bolo Francúzsko iba provinciou.

De Gaulle rozumel nedostatkom budúcej Európskej únie, konkrétne, že jej budú vždy dominovať národné záujmy. Nezáleží na tom nakoľko sa národy zakorenia do nejakého širšieho systému. Dokiaľ sa národní lídri zodpovedajú ich občanom, nebude integrácia v čase krízy nikdy fungovať, a krízu iba prehĺbi, pretože ju posunie od pôvodných príčin na krízu zmiešanej suverenity.

Avšak, de Gaulle zároveň chcel, aby Francúzsko zohrávalo v európskych záležitostiach dominantnú úlohu, a vedel, že to je možné iba v spojenectve s Nemeckom. Spoliehal sa na to – pravdepodobne mylne – že vzhľadom na psychologické dôsledky druhej svetovej vojny bude Francúzsko silnejším partnerom v tomto vzťahu.

De Gaullovi nasledovníci prijali jeho tvrdenie, že Francúzsko musí presadzovať svoje vlastné záujmy, no nie sú takí posadnutí suverenitou. Alebo aby som to povedal presnejšie, vytvorili stratégiu, ktorá vyzerá, že vychádza z de Gaullovej logiky. Ako raz povedal de Gaulle, samotné Francúzsko nemôže konkurovať globálnym superveľmociam, Francúzsko sa musí spojiť s ostatnými európskymi krajinami, a predovšetkým s Nemeckom.

Základom tejto aliancie má byť ekonomika a armáda. Avšak s kolapsom Sovietskeho zväzu sa vojenská hrozba rozplynula. Francúzski prezidenti, ktorí boli pri moci od konca Studenej vojny – Jacques Chirac a Nicolas Sarkozy – uverili tomu, že je možné uskutočniť de Gaullovu víziu čisto prostredníctvom ekonomických väzieb.

V tomto kontexte odišiel Hollande do Nemecka. Hoci Sarkozy šiel ako zaviazaný spojenec, Hollande nemusí byť nevyhnutne naklonený k nemeckým riešeniam európskych problémov.

Ide o niečo nevídane vo francúzsko-nemeckých vzťahoch po Studenej vojne, ale de Gaulle by to akceptoval. Francúzske hospodárske potreby sa líšia od nemeckých. Dohody na harmonizácii tam, kde harmónia nepanuje sú nebezpečné a nevykonateľné. Silné nie je preto niekedy nevyhnutné.  

Íroniou je, že Hollande je socialista a teda ideologický nepriateľ gaullizmu. Ako sme však už povedali, väčšina prezidentov nevytvára stratégiu, ale nasleduje národnú stratégiu v danom momente. Budeme teda svedkami, že Holland teraz začne, veľmi pomaly hrať gaullistickou rukou.

Reklama

PARTNERI

fridrichlogo sfpalogo integracelogo
ivologo eaclogo Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť Nadácia Pontis
FiF UK

© 2003-2014 I-Europa, s.r.o. Obsah tejto stránky je autorským dielom. Akékoľvek porušenie autorských práv zakladá občianskoprávnu a trestnoprávnu zodpovednosť protiprávne konajúcej osoby. Viac informácií je možné nájsť v sekcii Ochrana autorského práva. ISSN 1337-0235